Runové básne

Na čo slúži runová báseň

Runová báseň slúži ako pamäťová pomôcka, nie ako výkladová príručka.

Runové abecedy sú akrofonické: každé písmeno nesie názov slova, ktoré sa začína jeho hláskou. Fehu vás učí hlásku f. Beithe učí hlásku b. Tento systém funguje výborne, kým si každý pamätá názvy. Básnická skladba s jednou strofou pre každé písmeno v pevnom poradí a viazanom verši bola mimoriadne účinný spôsob, ako to zabezpečiť.

Práve týmto tieto texty sú: runovým ekvivalentom abecednej piesne, zloženej pre študentov písma. Ich organizačný princíp je mnemotechnický, nie doktrinálny.

To je zásadné pre ich správne čítanie. Strofa nepredstavuje definíciu ani zjavenie; ide o hádankovité vodidlo viazané na názov, ktorého úloha sa končí vo chvíli, keď si dané meno vybavíte.

Časová medzera medzi písmom a básňou

Ani jeden z týchto textov nevznikol v rovnakej dobe ako abeceda, ktorú opisuje, a časové odstupy sú značné.

Starší futhark sa používal približne od druhého do ôsmeho storočia. Nemá vôbec žiadnu báseň. Každý význam pripisovaný rune Staršieho futharku je spätne rekonštruovaný z básní o neskorších a odlišných abecedách.

Staranglická runová báseň opisuje anglosaské futhorc a zachovala sa v rukopise odpísanom v desiatom storočí.

Nórska a islandská báseň opisujú šestnásťrunový Mladší futhark a pochádzajú z trinásteho, respektíve pätnásteho storočia.

Oghamové Bríatharogaim sú staroírske zoznamy opisujúce abecedu, ktorá sa v epigrafickom použití prestala objavovať už v siedmom storočí.

Časový odstup medzi rytcom zo štvrtého storočia a najstaršími veršami opisujúcimi jeho znaky tak predstavuje niekoľko stoviek rokov a pri škandinávskych básňach ide dokonca o úplne iný runový rad. Každý, kto tvrdí, že pozná význam runy pre človeka, ktorý ju vyryl, vychádza z textu, ktorý by vtedajší rytec nedokázal prečítať.

Rukopis, ktorý zhorel

Najdôležitejšia zo štyroch tradícií takmer vôbec neprežila.

Staranglická runová báseň bola uchovaná v rukopise Cotton Otho B.x, ktorý bol súčasťou knižnice sira Roberta Cottona. V roku 1731 požiar v Ashburnham House, kde bola zbierka v tom čase uložená, zničil alebo poškodil jej podstatnú časť. Otho B.x patril k nenávratným stratám.

Tento text dnes poznáme iba vďaka tomu, že ho Humfrey Wanley v roku 1705, dvadsaťšesť rokov pred požiarom, prepísal pre publikáciu v diele Linguarum veterum septentrionalium thesaurus od Georgea Hickesa. Všetko, čo vieme o staroanglických názvoch rún, pochádza z tohto tlačeného odpisu.

Nejde o zanedbateľnú závislosť. Sedem rún z pôvodných dvadsiatich štyroch (Gebo, Wynn, Peorð, Eh, Ing, Eþel a Dæg) Mladší futhark pred zložením severských básní vypustil, takže v nich pre tieto znaky nie sú žiadne strofy. Jediný veršovaný opis, ktorý ich zachoval, je práve ten anglický. Keby Wanley nevytvoril svoj odpis, názvy celej tretiny Staršieho futharku by boli podstatne neistejšie, než sú dnes.

Kde sa rozchádzajú

Štyri tradície pod tým istým písmenom často opisujú úplne odlišné skutočnosti, a práve tieto rozpory sú na nich najcennejšie.

Uruz znamená v Anglicku pratura, v Nórsku železnú trosku a na Islande mrholenie. Pratur v Škandinávii vyhynul, takže význam slova bol dvakrát nezávisle prekotvený k inej realite.

Kenaz je v Anglicku pochodeň, no v oboch severských básňach vred. Moderné runové súpravy takmer bez výnimky nasledujú anglickú tradíciu a samotný názov Kenaz, ktorý uvádzajú, vychádza zo staroanglického slova.

Ansuz predstavuje na Islande boha, v Anglicku ústa a v Nórsku ústie rieky.

Fehu je v Anglicku útechou, avšak pod podmienkou, že sa o ňu človek podelí. V oboch severských básňach prináša rozbroje medzi príbuznými a žiadnu podmienku neponúka.

Samostatne čítaná báseň vyvoláva falošnú istotu. Pri spoločnom čítaní sa ukazuje, čo je stabilné (Hagalaz znamená všade krupobitie, Isa všade ľad) a čo bolo neisté už v dobe vzniku týchto veršov.

Islandský aparát

Islandská báseň robí niečo, čo ostatné nerobia, a odhaľuje pôvodný účel týchto textov.

Každá z jej šestnástich strof uvádza tri kenningy a na záver pripája dve slová: latinskú glosu k názvu runy a staroseverský básnický výraz pre vládcu. K rune Fé patrí aurum fylkir (zlato a knieža). K rune Týr patrí Mars tiggi. K rune Óss patrí Jupiter oddviti.

Týchto šestnásť strof využíva šestnásť odlišných synoným pre vládcu: fylkir, vísi, þengill, oddviti, ræsir, konungr, hildingr, niflungr, jöfurr, allvaldr, siklingr, tiggi, buðlungr, mildingr, lofðungr a ynglingr.

Skaldská poézia vyžadovala obrovskú zásobu takýchto heiti, básnických synoným, ktoré musel dvorný básnik ovládať naspamäť. Báseň tak vyučuje dve látky súčasne: runy a odbornú slovnú zásobu. Ide o školský text a latinské glosy ho jednoznačne situujú do kláštornej učebne, nie do pohanského prostredia.

Oghamová verzia

Ogham nemá runovú báseň, má však niečo oveľa spoľahlivejšie: tri nezávislé zoznamy kenningov, Bríatharogaim, pripisované postavám Morann mac Moín, Mac ind Óc a Cú Chulainn.

Každý z nich ponúka dvojslovné slovné spojenie pre každé písmeno. Keďže všetky tri vznikli oddelene, ich vzájomná zhoda predstavuje skutočný historický dôkaz, aký jediný prameň nikdy neposkytne. Ak všetky tri opisujú začervenanú tvár, písmeno znamená červeň. Ak všetky tri opisujú strach, ide o hrôzu.

Presne takto prebehla moderná dekonštrukcia predstavy o oghame ako o stromovej abecede. Stredovekí glosátori priradili každému písmenu strom; kenningy však namiesto toho opakovane opisujú kovový prút, pole, tkáčsky stav či síru. Tam, kde glosa protirečí všetkým trom zoznamom, je cudzím prvkom práve glosa.

Germánska tradícia nemá nič porovnateľné, pretože pre žiadnu runu v žiadnom jazyku nezachovala viac než jedno nezávislé svedectvo.

Ako s nimi pracovať

Z týchto skutočností vyplývajú tri praktické pravidlá.

Citujte tradíciu, nielen samotný význam. Tvrdenie „Kenaz znamená osvietenie“ je iba domnienkou. Výrok „Staranglická báseň ju nazýva pochodňou; obe severské básne vredom“ je vecným opisom. Druhý prístup prináša viac úžitku a nie je o nič dlhší.

Chápte zhodu ako dôkaz a rozpor ako informáciu. Kde sa nezávislé tradície zhodujú, tam je výklad pevný. Kde sa rozchádzajú, tam sa pôvodný zmysel stratil už v dávnej minulosti.

Nečakajte, že verše pojednávajú o mágii. Hovoria o dobytku, krupobití, lodiach, štítoch, dojacích vedrách, včelách, troske, ranách, cti, počasí a hrobe. Jediné, čím runové básne dôsledne nie sú, je okultizmus.