SK (slovenčina)
ᚬ
Áss / Óss
boh z rodu Ásov; ústie rieky
Autorita alebo prah, kde sa začína cesta
- Sound
- ą /ɑ̃/, /o/
- Pozícia
- 4
- Group
- Freyrov ætt
- Descended from
- Starší Futhark Ansuz (*ansuz, boh)
- Short-twig form
- ᚭ
- Unicode
- U+16AC
- Načasovanie
- V ústí rieky; začiatok plavby
- Áno / Nie
- Áno, z moci cudzej autority
Priama
- boh
- autorita
- Ódin
- inšpirácia
- ústie rieky
- prah
- rada
- začiatok cesty
In the rune poems
Óss er flæstra færða fǫr; en skalpr er sværða.
Ústie rieky je cestou väčšiny výprav; pošva však patrí mečom.
Óss er algingautr ok ásgarðs jöfurr, ok valhallar vísi. Jupiter oddviti.
Ódin je starobylý Gautr, knieža Ásgarðu a pán Valhally. Jupiter; knieža.
Across the scripts
ᚨ
Ansuz
Predchodca, rekonštruovaný ako *ansuz, boh z rodu Ásov, ktorý niesol čistý zvuk /a/.
ᚬ
Áss / Óss
Mladší Futhark
Znak stratil spodné ramienko a zvuk sa stal nosovým. Island si ponechal boha; Nórsko využilo homofónum pre ústie rieky.
ᚩ
Os
V Anglicku sa zvuk posunul k /o/ a názov bol glosovaný latinským os (ústa). Tento posun robí z anglického radu futhorc, nie futhark.
Nosová samohláska
Úloha tejto runy v Mladšom futharku je ojedinelá a vysvetľuje premenu jej tvaru.
Stará nórčina mala nazalizované samohlásky ako pozostatok zaniknutých nosových spoluhlások: kde n vypadlo pred inou spoluhláskou, predchádzajúca samohláska prevzala nosovosť. Prvý gramatický traktát, spísaný na Islande v 12. storočí anonymným autorom s cieľom prispôsobiť latinskú abecedu islandčine, tieto nosové samohlásky výslovne opisuje a navrhuje ich označovanie bodkou. Toto dielo patrí k najstarším pojednaniam o fonológii v európskom národnom jazyku.
Runové riešenie vzniklo skôr. Keď bola abeceda zredukovaná na šestnásť znakov, stará runa a zostala vyhradená pre nosovú samohlásku, zatiaľ čo Jera sa pretvorila na ᛅ ár pre prosté /a/. Znak teda prevzal nosový zvuk a neskôr aj zaokrúhlené /o/, zatiaľ čo jeho pôvodná zvuková hodnota prešla na úplne iné písmeno.
Island menuje boha
Islandská strofa predstavuje najvýraznejšie svedectvo v celom korpuse runových básní.
Boli zaznamenané v kresťanskej krajine, v rukopisoch datovaných od konca 15. storočia, zhruba štyristo päťdesiat rokov po pokrstení Islandu. A pritom menuje Ódina celkom priamo: algingautr, starobylý Gautr (jedno z jeho básnických mien), knieža Ásgarðu a pán Valhally.
Porovnanie s ostatnými tradíciami prináša zreteľný kontrast. Starobylá anglická báseň spája meno s latinským os (ústa) a skladá verše o ľudskej reči. Nórska báseň siaha po homofóne pre ústie rieky. Obe tradície sa pohanskému bohu vyhýbajú; Island ho naopak uvádza otvorene.
Táto skutočnosť má mimoriadnu historickú váhu. Predstavuje najpevnejší doklad o tom, že pôvodný názov runy skutočne označoval božstvo, pretože pochádza z jediného prameňa, ktorý nemal žiadny dôvod si ho vymyslieť.
Latinská glosa navyše vykonáva vlastný komparatívny krok, keď Ódina priraďuje k Jupiterovi namiesto Merkúra. Rímski autori na čele s Tacitom stotožňovali najvyššieho germánskeho boha s Merkúrom; islandský básnik volí kráľa bohov.
Nórsko volí ústie rieky
Nórske slovo óss označuje ústie rieky a strofa básne je rýdzo praktická: ústie rieky je cestou väčšiny výprav.
Pre spoločnosť, ktorej osady ležali v hĺbke fjordov a ktorej cestami bola vodná hladina, to bola každodenná pravda. Ústie rieky predstavuje miesto, kde sa plavba začína aj končí, kde možno pristáť s loďou k brehu a kde vznikajú trhoviská. Názov Oslo tento prvok uchováva, rovnako ako staroseverské óss v mnohých miestnych názvoch.
Druhý verš o tom, že pošva patrí mečom, plní metrickú funkciu (fǫr rýmujúce sa so sværða), hoci sa komentátori pokúšali pošvu aj ústie prepojiť ako dve dutiny, ktoré niečo uzatvárajú.
Rovnaká runa tak v dvoch susedných krajinách predstavuje boha a zemepisný prvok. Nórsko nebolo bezbožné, ale vecné: ústie rieky je hmatateľný bod, na ktorý môže žiak ukázať prstom.
Pri výklade
Oba výkladové smery ústia do rovnakej praktickej myšlienky: vonkajšia autorita uplatňuje svoj vplyv na smer ďalšej cesty.
V islandskom poňatí ide o radu, inšpiráciu alebo smernicu podloženú váhou a autoritou. Ódin je bohom básnictva, samotných rún a vedenia získaného obetou: visí deväť nocí na strome a odovzdáva oko pri posvätnej studni. Áss vykladaná ako Ódin neponúka lacné uistenie, ale poznanie, ktoré má svoju cenu.
V nórskom poňatí runa predstavuje prah: okamih, keď sa začína plavba, keď sa človek zaviaže určitej trase a prúd prevezme vedenie.
Vo výklade runa zvyčajne značí vonkajšiu autoritu: vplyvnú osobu, inštitúciu alebo rozhodnutie urobené nad úrovňou pýtajúceho sa. Nórsky významový odtieň situáciu spresňuje, keď sa otázka týka správneho okamihu skôr než moci: toto je ústie a cesta sa začína tu.
Ako písmeno
Dlhovetvičková podoba má tvar ᚬ; krátkovetvičkový variant ᚭ skracuje postrannú vetvu na púhy výbežok.
V priebehu času sa zvuková hodnota runy posunula od nosovej samohlásky k prostému /o/, takže v stredoveku fungovala prevažne ako runa o. Reformy bodkovaných rún v 11. a 12. storočí napokon poskytli Škandinávii presnejší systém samohlások a toto rozlíšenie plne ukotvili.
Questions to sit with
- Čia autorita v tejto záležitosti v skutočnosti rozhoduje?
- Nachádzate sa v ústí rieky, nie na otvorenom mori: k akému smeru sa chystáte zaviazať?
- Ódin platí za svoje poznanie vysokú cenu: čo by toto poznanie stálo vás?
Často kladené otázky
Najnovšie príspevky
Objavte starodávnu múdrosť tarotových kariet a odomknite tajomstvá svojej duchovnej cesty. Náš blog je vašou bránou k pochopeniu bohatej symboliky, významov a praktických aplikácií čítania tarotu.
