Os

Prečo abeceda zmenila svoje meno

Táto runa je dôvodom, prečo sa anglický rad nenazýva futhark.

Runová abeceda sa nazýva podľa zvukov svojich prvých šiestich písmen, presne ako slovo abeceda alebo alfabet. V staršom futharku to sú f-u-þ-a-r-k. V starej angličtine sa zvuk štvrtého písmena zaokrúhlil z a na o, čím vzniklo f-u-þ-o-r-c.

Zmenený začiatok znamená zmenené meno a každé runové písmo sa nazýva týmto spôsobom.

Tento posun je súčasťou ingveónskeho štiepenia, pri ktorom sa pragermánske /a/ v severomorskej germánčine rozdelilo do troch smerov: nazalizované pred nosovkou sa zaokrúhlilo k o, palatalizované sa stalo æ a inak zostalo zadným ɑ. Jedno písmeno nemohlo zaznamenať tri zvuky, preto bol tvar ansuz trikrát upravený: šikmé vetvy dali túto runu, druhá vetva dala ᚫ æsc a vetvy po oboch stranách dali ᚪ ac.

Jedno písmeno staršieho futharku sa stalo tromi anglickými znakmi, čím sa rad rozšíril na dvadsaťšesť písmen. Je to najjasnejší príklad toho, ako anglosaský rad rástol, zatiaľ čo škandinávsky sa zmenšoval.

Najstarší bezpečne datovaný výskyt tejto runy je na brakteáte z Undley v Suffolku, zlatom prívesku z konca 5. storočia, čo kladie zmenu do veľmi raného obdobia.

Boh pod povrchom

Meno os je glosované latinským ōs (ústa) a strofa je celá postavená okolo reči: zdroj všetkej reči, opora múdrosti, útecha radcov.

Staroanglické ōs je však aj skutočné germánske slovo označujúce boha, príbuzné so staroseverským áss a dochované v celom anglosaskom fonde mien: Oswald, Oswin, Osric, Osbert. Každé z týchto mien nesie vo svojom prvom prvku pohanské božstvo a kresťanskí králi a svätci ich nosili bez zjavných ťažkostí.

Básnik teda disponoval slovom s oboma významami a zložil strofu, ktorá využila iba jeden z nich.

To bol takmer isto zámer. Samostatná anglosaská rukopisná glosa spája túto runu s Wodenom ako pánom všetkej reči, čo ukazuje, že staršie spojenie bolo živé a bolo vedome odložené nabok, nie zabudnuté.

Porovnajte to so susedmi: islandská báseň z 15. storočia, spísaná v kresťanskej krajine štyristo rokov po konverzii, menuje Óðinna bez okolkov. Anglicko, ktoré bolo konverzii bližšie, sa tomu vyhlo.

Ordfruma

Kľúčovým slovom strofy je ordfruma, čo väčšina prekladov uvádza ako pôvod alebo zdroj, hoci význam je oveľa ostrejší.

Ord je hrot: hrot kopije, ostrý koniec. Fruma je začiatok alebo vodca. Ordfruma je východiskový bod, to, čo stojí na čele; stará angličtina to používa pre Boha ako stvoriteľa aj pre vodcu, ktorý začína čin.

Ústa teda nie sú iba miestom, odkiaľ reč vychádza. Sú jej hrotom: bodom, kde sa to, čo existovalo iba ako myšlienka, stáva činom s následkami.

Zvyšok strofy zostáva praktický. Wisdomes wraþu, opora múdrosti: reč udržiava poznanie, pretože v prevažne orálnej kultúre nevyslovené poznanie neprežije. Witena frofur, útecha radcov: witan bol kráľovský poradný zbor a celá jeho funkcia spočívala v hovorenom slove.

Pri výklade

Os je posolstvo a okamih, keď dopadne na svoje miesto.

Označuje bod prechodu od nevysloveného k vyrieknutému: prichádzajúca rada, učiteľ, správa, veta, ktorá nanovo usporiada situáciu. Zvyčajne opisuje zásah zvonku pýtajúceho sa, často ústami niekoho iného; pri rozhodovaní často značí, že odpoveď príde ako vecná informácia skôr než vnútorný vhľad.

Zmysel slova ordfruma to vyostruje: nejde o bežný rozhovor, ale o rozhodujúci moment. Os sa objavuje tam, kde vyrieknutie slova zmení beh udalostí.

Výklad spojený s inšpiráciou (myšlienka, ktorá prichádza ako hotový celok) vychádza zo staršieho poňatia boha, nie z tejto strofy, a je bežnejším moderným použitím. Je užitočné vedieť, z ktorej historickej vrstvy jednotlivé významy pramenia.