Veštenie z rún

Skutočnosť bez príkras

Žiadny nápis neopisuje ťahanie rún s cieľom získať odpoveď na otázku. Zákony o takejto praxi mlčia. Žiadna sága nezachytáva scénu vrhania rún, hoci severská literatúra inak opisuje rôzne veštecké rituály do najmenších podrobností. Archeológovia nikdy nenašli predmet identifikovateľný ako veštecká súprava a žiadny runový nález sa nevyskytuje v ucelenej skupine dvadsiatich štyroch kusov.

Dochovaný runový korpus plnil pamätnú, teritoriálnu, obchodnú, osobnú a občas výhražnú funkciu. Obsahuje vlastnícke značky, obchodné rováše, kliatby, milostné odkazy, vulgarizmy, latinské cvičenia aj sťažnosť muža, že rezba iného rytca spôsobila žene chorobu. Nenájdeme v ňom však veštby.

To je holá skutočnosť, pomenovaná priamo a bez obalu: presne to, o čom väčšina kníh o runách taktne mlčí.

Čo v skutočnosti napísal Tacitus

Takmer celá historická argumentácia sa opiera o jedinú pasáž, ktorú sa oplatí prečítať priamo a nie iba cez voľné parafrázy.

V 10. kapitole spisu Germania, napísanom okolo roku 98 po Kr., Tacitus opisuje germánsky veštecký zvyk: z ovocného stromu odrežú vetvičku a nasekajú ju na pásiky. Na ne nanesú značky (notae) a náhodne ich rozhodia na biele plátno. Ak ide o verejnú vec, kňaz kmeňa, ak o súkromnú, hlava rodiny sa pomodlí k bohom, pozrie na nebo a postupne zdvihne tri drievka, pričom každé vykladá podľa vyrytého znaku.

Ide o autentický záznam skutočného rituálu, ktorý pôsobí mimoriadne pôsobivo. Podporiť moderné veštenie z rún mu však bránia tri zásadné prekážky.

Datovanie. Tacitus píše okolo roku 98 po Kr. Najstaršie datovateľné runové predmety pochádzajú približne z rovnakého obdobia alebo z neskorších čias, pričom ucelený rad Staršieho futharku nachádzame až na kameni z Kylveru okolo roku 400. Opisuje teda jav, ktorý sa odohrával na samom počiatku runových dejín, prípadne ešte pred ním.

Slovná zásoba. Tacitus používa slovo notae, teda značky či znamenia. Nepíše o písmenách, hoci latinčina na to mala presné výrazy a on sám ich bežne používal. Na inom mieste navyše poznamenáva, že germánski muži aj ženy vôbec nepoznajú tajnú korešpondenciu, čo by pri vešteckom systéme založenom na znalosti písma nedávalo zmysel.

Samotný postup. Aj keby sme text chápali doslovne, opísaný rituál nepripomína moderné vrhanie rún. Predstavuje tri drievka zdvihnuté po jednom z bieleho plátna po modlitbe s pohľadom upretým k nebu: žiadne vrecúško, žiadny vykladací systém ani obrátené pozície.

Tento úryvok potvrdzuje germánske veštenie pomocou označených drevených pásikov. V žiadnom prípade však nedokazuje, že by Vikingovia vykladali futhark.

Fakt, ktorý má reálny historický základ

Pod nánosom moderných predstáv leží jeden nespochybniteľný fakt, ktorý si zaslúži rovnakú pozornosť ako samotné vyvracanie mýtov.

Runy niesli okrem zvukovej hodnoty aj ideografický význam. V tomto prípade nejde o žiadnu špekuláciu.

Kameň zo Stentoftenu v Blekinge obsahuje osamotenú runu Jera, ktorá nezastupuje hlásku j, ale označuje dobrú úrodu. Ide o runu čítanú ako samostatný pojem na skutočnom monumente priamo ľuďmi, ktorí toto písmo používali.

Rovnako postupovali aj Anglosasi. Pisateľ jediného dochovaného rukopisu eposu Beowulf zapísal runu ᛟ trikrát ako samostatný logogram namiesto celého slova eþel, hoci zvyšok textu tvoria výhradne latinské písmená. Táto pisárska prax má aj svoj odborný názov: begriffsrunen, pojmové runy.

Napokon aj runové básne vznikli práve preto, aby ku každému písmenu priradili pevný koncept. Abeceda, ktorej znaky nesú názvy ako dobytok, krupobitie, ľad, núdza, radosť či hrob, je písmom, kde každé písmeno nesie silný sémantický náboj.

Základný stavebný kameň veštenia, písmená vyjadrujúce konkrétne významy, je teda historicky doložený a nespochybniteľný. Čo však úplne chýba, je akýkoľvek dôkaz, že by tieto prvky niekto v dávnoveku pospájal do uceleného orákula.

Odkiaľ pochádza moderná prax

Metóda, ktorú dnes používa takmer každý, má jasne vystopovateľný a prekvapivo nedávny pôvod.

Ralph Blum a jeho dielo The Book of Runes z roku 1982. Kniha dosiahla obrovský komerčný úspech, predávala sa spolu so súpravou keramických kameňov a je priamym predchodcom dnešnej praxe. Blum sa netajil tým, že svoj systém vytvoril od základu: vo veľkej miere sa inšpiroval čínskou Knihou premien (I-ťing) a tarotovými vykladacími schémami, pričom namiesto tradičného poradia futharku použil vlastné usporiadanie rún.

Zaviedol tiež prázdnu runu, ktorú označil za Ódinovu runu, symbol nepoznateľného a osudu. Táto runa sa nevyskytuje v žiadnom historickom prameni. Každý prázdny kameň v každej súprave predanej od tej doby vychádza priamo z tejto knihy.

Súbežne s Blumom a po ňom vznikali práce opierajúce sa dôkladnejšie o históriu, predovšetkým texty Edreda Thorssona a Freye Aswynn z osemdesiatych rokov 20. storočia. Práve od nich pochádza väčšina priradení rún k živlom, stromom a božstvám, ktoré sa dnes bežne pokladajú za tradičné. Tieto systémy majú vnútornú logiku a vznikli premyslene. Majú však štyridsať rokov, nie tisíc.

V pozadí tohto vývoja stojí Guido von List, ktorého vymyslený armanenský rad osemnástich rún z roku 1902 priniesol interpretácie, ktoré bez uvedenia pôvodu kolujú v knihách dodnes. Listov systém neskôr pohltila völkisch ideológia a následne nacistická symbolika.

Otázka obrátených rún

Jeden praktický postreh vyplýva priamo z dochovaných prameňov a nie z novodobej tradície.

V modernej praxi sa väčšine rún pripisuje aj obrátený význam (v anglosaskej terminológii merkstave). Deväť z dvadsiatich štyroch rún Staršieho futharku je však zvislo symetrických, takže ich nemožno otočiť hore nohami: Gebo, Hagalaz, Naudhiz, Isa, Jera, Eihwaz, Sowilo, Ingwaz a Dagaz.

Príručky a súpravy, ktoré pre týchto deväť znakov ponúkajú obrátený význam, si ho museli vymyslieť, pretože tvar samotného písmena to neumožňuje.

Je tu ešte jedna drobná záludnosť. Runa Sowilo je rotačne symetrická, no nie je zrkadlovo súmerná. Znak Sowilo vyrytý opačne preto nie je obrátený: je iba otočený do druhej strany. Považovať takýto variant za prevrátenú runu znamená pripisovať význam bežnej odchýlke pri písaní či rezaní.

Táto stránka uvádza obrátené významy iba pre tie runy Staršieho futharku, ktoré majú jednoznačnú priestorovú orientáciu. Pre Mladší futhark, futhorc ani ogham ich neuvádza vôbec, pretože prevracanie znakov je moderná konvencia viazaná na Starší futhark a jej prenášanie na iné písma by bolo čírym výmyslom.

Má teda zmysel vykladať runy?

Áno, ak chcete, a netreba sa za to nijako ospravedlňovať.

Táto stránka zastáva rovnaký postoj aj k tarotu. Psychologický výklad tarotu predstavuje výtvor dvadsiateho storočia navrstvený na kartovú hru z pätnásteho storočia, a napriek tomu funguje. To, že je niečo moderné, ešte neznamená, že to nemá hodnotu.

Veľkou prednosťou novodobého výkladu rún je mimoriadne silný východiskový materiál: dvadsaťštyri až dvadsaťdeväť písmen so skutočne starobylými názvami, viazaných na autentické stredoveké básne, ktoré opisujú dobytok, počasie, núdzu, ochranu, cesty, dary, ľad a hrob. Ide o bohatšiu a konkrétnejšiu slovnú zásobu, než s akou začína väčšina iných vešteckých systémov, navyše podloženú doloženou tradíciou dobových sporov, ktorú sa oplatí podrobne skúmať.

Odporúčanie je preto jednoduché: Uvedomujte si, na akej vrstve stojíte. Tvrdenie, že Hagalaz znamená krupobitie, je fakt. Výrok, že staroanglická strofa zaznamenáva, ako sa krupobitie mení na vodu, je fakt. Výklad, že Hagalaz predstavuje semienko transformácie, je modernou interpretáciou, a to veľmi vydarenou. Tvrdenie, že presne takto to robili Vikingovia, je však klamstvo.

Prvé tri vrstvy úplne stačia na to, aby mal človek s čím zmysluplne pracovať.