Týr

Vlčí zvyšok

Ulfs leifar. Je to najúspornejší kenning v islandskej básni a označuje Týrovu chýbajúcu ruku.

Príbeh sa berie ako samozrejmosť, nie je znova rozprávaný. Bohovia potrebovali spútať Fenrira, vlka predurčeného zabiť Óðinna pri Ragnaröku. Dve reťaze zlyhali. Tretiu, Gleipnir, ukovali trpaslíci zo šiestich nemožných vecí (zvuku mačacích krokov, ženskej brady, koreňov hory, medvedích šliach, rybieho dychu a vtáčej sliny), a vyzerala ako hodvábna stuha. Fenrir pojal podozrenie a pristúpil na spútanie len vtedy, ak niektorý boh vloží ruku do jeho tlamy ako záruku dobrej viery.

Týr tak urobil. Puto vydržalo. Vlk mu ruku odhryzol. Gylfaginning poznamenáva, že sa smiali všetci okrem Týra.

Detail, ktorý dáva rune zmysel, je ten, že záruka bola falošná, a predsa bola bezo zvyšku zaplatená. Týr vedel, že stuha nepovolí, a ruku obetoval s vedomím jej straty, pretože bez zálohy danej v zdanlivej poctivosti by k spútaniu vôbec nedošlo. Boh prísah je tým, kto v plnej výške zaplatil za sľub, ktorý bohovia od počiatku mienili porušiť.

To je oveľa zložitejšia postava ako obyčajný boh spravodlivosti, a preto táto runa nikdy neznamená lacné víťazstvo.

Kováč musí často dúchať

Druhý nórsky verš vyzerá ako obvyklý rýmový doplnok, no tu plní jasný účel.

Opt værðr smiðr blása: kováč musí často dúchať, teda pracovať s miechom. Rýmuje ása s blása, čo je bezprostredný dôvod jeho zaradenia.

Umiestnený pod zmienkou o jednorukom bohovi však vyznieva ako postreh o práci, ktorá má zmysel len vtedy, ak trvá nepretržite. Huta musí udržiavať žiar celé hodiny; prestaneš dúchať a celá tavba je stratená. Čítaná spoločne kladie strofa vedľa seba jednorazovú obeť a úsilie, ktoré je nutné neustále obnovovať. Oboje predstavuje cenu za to, aby niečo trvalo vydržalo.

To môže presahovať pôvodný zámer básnika. Druhé verše nórskej básne bývajú často jednoduchým rýmom.

Pokyn k víťazným runám

Toto je konkrétny dôvod, prečo má Týr v severskej tradícii väčšiu váhu ako v staršom futharku.

Strofa 6 piesne Sigrdrífumál v Poetickej Edde zachytáva valkýru Sigrdrífu, ako učí Sigurðra, ktoré runy rýpať. Začína víťaznými runami: vyry ich na rukoväť meča, na záštitu a na čepeľ, a dvakrát menuj Týra.

Je to jediné miesto v severskej literatúre, kde je menovaná konkrétna runa na presne vymedzený magický účel v súbore praktických pokynov. Zvyšok básne preberá runy pivné, pôrodné, morské, liečivé, rečové a mysle, avšak žiadna iná neuvádza jednotlivé písmeno týmto spôsobom.

Je na mieste dvojaká obozretnosť. Báseň pochádza z 13. storočia a zaznamenáva mýtickú minulosť; vypovedá o viere stredovekých Islanďanov skôr než o bežnej praxi vikinských rytcov. Archeológia je však v zhode: opakované a vrstvené runy t sa skutočne objavujú na kovaní zbraní po celom germánskom svete.

Táto súhra (výslovný literárny návod spojený s zodpovedajúcim hmotným nálezom) predstavuje najsilnejšie svedectvo pre akúkoľvek runu v korpuse. Napriek tomu to nie je nezvratný dôkaz.

Knieža svätýň

Tretí kenning islandskej strofy znie hofa hilmir, knieža svätýň, a skrýva v sebe zaujímavosť.

V čase spísania básne bol Týr v dochovanej mytológii vedľajšou postavou, ďaleko za Óðinnom a Þórrom. Jazykoveda však ukazuje opačný smer: Tíwaz pochádza z protoindoeurópskeho nebeského otca, rovnakého koreňa ako Zeus a Jupiter, čo naznačuje, že kedysi stál na čele panteónu, než ho zatlačili do úzadia.

Hofa hilmir môže byť pozostatkom tohto prastarého postavenia. Miestne mená v Dánsku dokladajú živý kult: Tyrseng, Tislund a samotný utorok v germánskych jazykoch (Tuesday), ktorý kalkuje latinské dies Martis. Islandská glosa robí rovnaké stotožnenie spojením s Marsom, rovnako ako priradila Óðinna k Jupiterovi.

Rimania dospeli k tejto rovnici nezávisle. Tacitus menuje Marsa medzi germánskymi bohmi prijímajúcimi obete.

Pri výklade

Týr predstavuje spravodlivosť s neodmysliteľnou cenou a severská tradícia vyjadruje túto cenu zreteľnejšie ako anglosaská.

V priamej polohe praje tomu, kto je v práve, a patrí k málopočetným runám, ktoré vychádzajú nepriaznivo pre pýtajúceho sa, ktorý v práve nie je. Hodí sa pre právne spory, formálne konflikty a všetko, čo podlieha pevnému poriadku a rozsudku.

Čo neomylne označuje, je chvíľa, keď spravodlivý výsledok vyžaduje skutočnú obeť. Nejde o symbolické gesto: Týrova ruka znova nedorastie. Vo výklade to často ukazuje na to, akú stratu bude muset pýtajúci sa prijať, aby dosiahol vytúžené rozuzlenie.

Pokyn v Sigrdrífumál pridáva bojovnícky výklad (úspech v zápase), no stojí za povšimnutie, že aj tam sa runy ryjú na zbraň, ktorú musí človek osobne pozdvihnúť a použiť.