Brakteáty

Čo je brakteát

Brakteát je tenký zlatý kotúč vyrazený z jednej strany tak, že motív vystupuje v reliéfe. Je opatrený uškom a nosil sa na šnúrke alebo retiazke. Väčšina z nich má veľkosť veľkej mince. Zlato býva často mimoriadne tenké, čo bolo zámerom: predmet slúžil na reprezentáciu, nie ako surový drahý kov.

Patria do úzkeho časového okna. Tradícia sa začína v piatom storočí, zažíva rozkvet v šiestom a náhle sa končí. Dochovalo sa ich približne tisíc, sústredených v Dánsku, južnom Švédsku a Nórsku, pričom ojedinelé nálezy siahajú až do Anglicka a na kontinent.

Ich pôvod je imitatívny. Rímski cisári rozdávali spojencom a barbarským vodcom na hraniciach ríše zlaté medailóny nesúce cisársku bustu z profilu. Škandinávski remeselníci v období sťahovania národov tento formát prevzali a postupne ho pretvorili: cisárova hlava sa zmenila na veľkú mužskú hlavu, kôň pod ňou sa zväčšil, pribudli vtáky a celý výjav sa v priebehu niekoľkých generácií posunul od portrétu k svojbytnému ikonografickému svetu.

Brakteát je teda prestížnym predmetom, ktorého podoba vznikla ako napodobenina prestížneho predmetu niekoho iného.

Magické formuly

Približne pätina dochovaných brakteátov nesie runy, a práve v tom spočíva ich význam pre dejiny tohto písma.

Niekoľko slov sa opakuje tak často, že ich možno označiť za ustálené formuly:

alu: najčastejší výraz, ktorý sa objavuje na brakteátoch, amuletoch a pohrebných urnách v celej oblasti rozšírenia staršieho futharku. Jeho etymológia ho spája s pivom a opojným nápojom, v širšom zmysle s extatickými stavmi, ochranou a kontaktom s mŕtvymi. Na čo presne v skutočnosti slúžil, zostáva nejasné, čo je pri tak často doloženom slove pozoruhodné.

laukaz: pór alebo cesnak. Cibuľovité rastliny mali v germánskych predstavách o liečení a životnej sile pevné miesto. Slovo sa niekedy skracuje na lauz alebo na jedinú runu. Zároveň ide o jednu z dvoch súperiacich rekonštrukcií názvu runy Laguz.

auja: šťastie alebo božská priazeň.

Tieto výrazy predstavujú to najbližšie, čo v zachovanom runovom korpuse pripomína štandardné formuly, a ich presný význam nepoznáme. Poctivý vedecký záver znie, že ich vieme prečítať, no nedokážeme určiť ich funkciu.

Ukradnutá abeceda

Dva brakteáty majú väčší význam než ostatné, a jeden z nich je nenávratne preč.

Brakteát z Vadsteny, nájdený vo Švédsku a datovaný okolo roku 500, nesie úplný dvadsaťštyriznakový starší futhark rozdelený bodkami do troch skupín po osem. Práve to je priamy dôkaz existencie skupín ættir, teda trojdielneho členenia runového radu, ktoré každá kniha o runách považuje za samozrejmosť a od ktorého závisia stredoveké islandské šifrovacie systémy.

Bez nálezu z Vadsteny a jeho poškodeného náprotivku, brakteátu z Grumpanu, ktorý vykazuje rovnaké usporiadanie, by boli ættir iba rukopisnou konvenciou bez opory v staroveku.

Brakteát z Vadsteny bol v roku 1938 ukradnutý zo Švédskeho historického múzea a nikdy sa nenašiel. Dnes existuje iba v podobe fotografií, odliatkov a kresieb.

Je to už druhý prípad v tejto sekcii, keď kľúčový prameň prežíva iba v kópii: Staranglická runová báseň zhorela v roku 1731 a zachovala sa vďaka Wanleyovmu odpisu, zatiaľ čo primárny dôkaz pre ættir bol ukradnutý v roku 1938 a prežíva len v reprodukciách.

Kto ich nosil

Brakteáty sa nachádzajú v pokladoch a v hroboch, pričom hrobové nálezy prinášajú jednoznačné svedectvo: ak sa brakteát objaví v hrobe, takmer vždy ide o ženský hrob, a to hrob ženy z vyššej spoločenskej vrstvy.

Tento fakt odporuje rozšírenému predpokladu. Nejde o bojovnícke amulety. Sú to ozdoby elity ukladané do zeme s poprednými ženami v období, keď škandinávske komunity produkovali obrovské množstvo zlata a veľkú časť z neho ukladali pod zem.

Druhým kontextom sú depoty a poklady. Hromadenie drahých kovov v tomto období neslúžilo len na jednoduché ukrytie pred nebezpečenstvom. V piatom a šiestom storočí skončili v zemi obrovské objemy zlata, ktoré už nikto nevykopal, a najmä ukladanie do močiarov a mokradí pôsobí ako vedomý rituálny čin, nie ako obranné opatrenie.

O význame tohto zvyku sa vedú spory. S istotou však možno povedať, že cesta brakteátu sa často skončila rozhodnutím uložiť ho na miesto, odkiaľ ho už nemal nikto vybrať.

Problém s označením za amulety

Brakteáty sa bežne označujú za ochranné amulety a tento výklad môže byť pokojne správny. Treba si však uvedomiť, že ide o hypotézu.

V prospech tohto názoru svedčí niekoľko skutočností: predmety sú prenosné a nosili sa na tele; obsahujú slová ako alu a auja, ktoré pôsobia ako ustálené formuly; ich výjavy zachytávajú postavy, ktoré neskoršia severská tradícia spája s Ódinom, a kone, v ktorých niektorí bádatelia vidia liečiteľské scény; a napokon často končia v zámerne uložených depotoch.

Proti tomu, aby sme to považovali za hotovú vec, však hovoria iné fakty: nikto v piatom storočí nezapísal, na čo presne slúžili; slovo alu zostáva nepreložené; stotožnenie výjavu zo šiesteho storočia s Ódinom sa opiera o texty zapísané o sedemsto rokov neskôr; a prestížny šperk zámožnej ženy si vôbec nevyžaduje magické vysvetlenie. Šperk je sám osebe dostatočným vysvetlením pre šperk.

Opatrná a presná formulácia teda hovorí, že brakteáty sú prestížne ozdoby elity, z ktorých niektoré nesú ustálené slovné formuly s neznámou funkciou, pochádzajúce z obdobia, ktorého náboženstvo nie je priamo doložené písomnými prameňmi. To znie možno menej lákavo než slovo amulet, no presne to zodpovedá dochovaným dôkazom.