Dalekarlijské runy

Runy, ktoré prežili runy

Kresťanstvo a štátna správa priniesli do Škandinávie latinskú abecedu a do konca stredoveku bolo runové písmo vytlačené zo všetkých oblastí verejného života. S jedinou výnimkou.

V Dalarne – presnejšie v oblasti Ovansiljan a farnostiach Älvdalen, Mora, Våmhus, Orsa, Sollerön a Venjan – runy jednoducho pokračovali ďalej. Pretrvali reformáciu, tridsaťročnú vojnu, osvietenstvo aj priemyselnú revolúciu a zanikli až na prelome 19. a 20. storočia. Posledný človek, ktorý sa ich naučil prirodzenou cestou v rodine, zomrel v roku 1980.

Nazývajú sa dalekarlijské runy, dalrunor alebo elvdalské runy. Povesť Dalarny ako poslednej bašty germánskeho písma stojí práve na nich a je plne zaslúžená. Tieto štyri storočia však neboli obdobím nehybného uchovávania. Písmo sa neustále menilo a práve smer jeho premien je tým najzaujímavejším.

Konzervatívne písmo pre konzervatívny jazyk

Runy tu prežili preto, že tu prežilo mnoho iného. Ovansiljan bol poľnohospodársky, do značnej miery sebestačný kraj, geograficky ťažko prístupný a vedome spätý s vlastnými zvykmi – rovnaká súdržnosť, ktorá zachovala miestny kroj, udržala pri živote aj abecedu.

Uchovala aj jazyk. Elvdalčina (övdalsk), ktorou dnes hovorí tri až päťtisíc ľudí v okolí Älvdalenu, je najkonzervatívnejšou severogermánskou varietou vôbec. Zachováva starú slabičnú štruktúru, zložitý systém skloňovania, znelé th (ako v anglickom slove father) aj hlásku w, ktorú štandardná švédčina stratila. Najvýraznejšie si udržala nosové samohlásky, doložené v starej islandčine v 13. storočí a všade inde v Škandinávii zaniknuté; moderný elvdalský pravopis ich označuje chvostíkom (ogonekom) – ą, ę, į, ų.

Popri tomto konzervativizme prebiehal aj živý vývoj. Dlhé samohlásky sa rozpadli na nové dvojhlásky: tam, kde má švédčina is a ute, má elvdalčina ais a aute, a kde švédčina hovorí solen (slnko), elvdalčina používa tvar sola.

Runy tento vývoj verne kopírovali. Keď rytec napísal tvar kart pre minulé príčastie, zaznamenával to, čo ľudia v jeho okolí skutočne hovorili – gart, giärt –, a nie to, čo predpisovala tlačená Biblia. V tom spočívala výhoda písma, na ktoré nedozeral žiadny úrad.

Stena, ktorá dokázala, že prestali byť futharkom

V roku 2014 objavili bádatelia v zachovanom zrube v Älvdalene abecedu vyrytú priamo do trámov steny. Dendrochronologický výskum datoval drevo budovy do roku 1285, samotný nápis však podľa štýlu pochádza z konca 16. storočia – dom je starý, nápis mladší.

Rozhodujúce bolo poradie. Runové abecedy začínajú sledom f, u, þ, a, r, k – práve táto postupnosť dala vzniknúť slovu futhark. Tento nápis však postupoval v poradí a, b, c, d.

Niekto preusporiadal runy podľa latinskej abecedy. To má zmysel len vtedy, ak ich prestanete vnímať ako samostatný písmový systém a začnete ich brať ako náhradné znaky pre abecedu, ktorú už poznáte. Dalekarlijské runy sa stali prepisom latinky znak za znakom.

Dôkazom je spôsob, akým sa vyrovnali s medzerami. Latinka obsahuje písmená C, Q a X; runy ich nikdy nepotrebovali, pretože žiadna historická runová tradícia tieto hlásky samostatnými znakmi nezaznamenávala. Rytci si ich preto vymysleli: vytvorili nové runy pre latinské písmená, ktoré nemali vôbec žiadneho runového predka. Od tej chvíle sa písmo neriadilo staroseverskou fonológiou, ale slúžilo latinskej abecede.

Bureusov zápis z roku 1599

Prvým, kto toto písmo formálne zaznamenal, bol Johannes Bureus (1568 – 1652), prvý švédsky ríšsky antikvár (riksantikvarie), kráľovský knihovník a jedna z najpozoruhodnejších postáv v dejinách runológie. Bol to seriózny terénny bádateľ skúmajúci runové kamene a zároveň rosenkruciánsky mystik presvedčený, že Škandinávia ukrýva pozostatky božského prazákladného jazyka, pre ktorý zostavil vlastný ezoterický pätnásťznakový systém nazvaný Adalrunor.

V roku 1599 po cestách po krajine a zaznamenávaní nápisov vydal medirytinu s názvom Runakänslanäs läräspan. Pod nadpisom Nostri secli Dalecarl(is) (Dalekarlijci nášho storočia) uviedol dvadsaťštyri rún s ich názvami v abecednom poradí.

Tieto názvy jasne ukazujú, čo sa s písmom udialo. Niektoré boli zdedené z minulosti: is, ar, ur, sol, tir, lagh, birkä, madhär, hagal. Iné boli novotvarmi. Znaky qua a äcs existovali len preto, že latinka má Q a X. Runa knäsol („ohnuté slnko“) bola vytvorená pre písmeno C, čo odkazovalo na islandský názov knésól používaný pre Z.

Bureusov záznam je neoceniteľný, no nemožno mu nekriticky veriť vo všetkom. Niektoré položky sám upravil: prevzal znaky z kalendárnych palíc, ako napríklad bälgturs, a priradil ich latinským písmenám, hoci roľníci v Dalarne ich v skutočnosti takto nepísali. V roku 1611 zašiel ešte ďalej a vydal Svenska ABC boken medh runor, prvý tlačený švédsky šlabikár, v nádeji, že naučí celý národ písať runami namiesto latinky. Tento zámer neuspel. Zanechal však zaujímavú stopu: počas tridsaťročnej vojny švédski dôstojníci používali jeho runy na šifrovanie depeší – išlo o prvý z dvoch prípadov, keď sa z tohto písma stala tajná šifra.

Drevo namiesto drahého papiera

Žiadne dalekarlijské runové kamene neexistujú. Papier a pergamen boli drahé a zápisy nemali úradný charakter, preto ľudia písali na materiál, ktorý im poskytoval les. Dodnes sa zachovalo viac než tristo päťdesiat nápisov a vyše deväť z desiatich pochádza priamo z farnosti Älvdalen.

Nachádzajú sa na miskách, svadobných kazetách, truhliciach, kuchynských klátoch, meradlách, nábytku a zrubových stenách domov. Zaznamenávajú vlastníctvo, mená, dátumy aj krátke odkazy. Latinské písmo v tejto spoločnosti patrilo duchovenstvu, kráľovským úradníkom a korune; runy patrili pospolitému ľudu (allmoge) a slúžili na bežné každodenné účely.

Najstarším bezpečne datovaným dokladom je drevená miska z dediny Åsen s nápisom, že ju v roku 1596 vyrobil istý Anders. Z roku 1635 sa v Orsblecku zachovala sýpka s menami dvoch staviteľov, z Åsenu pochádza ďalšia miska z roku 1692 pripomínajúca rok hladomoru a v Kittane sa zachovala truhlica z roku 1720.

Kalendárne palice a dedinské oznamy

Najdômyselnejšími predmetmi boli rimstavar – runové kalendárne palice. Boli to drevené palice s vyrytými nedeľnými písmenami a zlatými číslami potrebnými na výpočet cirkevného roka a pohyblivých sviatkov. Predstavovali osobný almanach v časoch, keď sa tlačené kalendáre na vidieku nepredávali.

Približne dvadsať z nich však nesie aj niečo iné: záznamy o obecných záležitostiach. Na kalendárnej palici z Åsenu z 18. storočia stojí nekompromisný odkaz: plikt fölieir den som int går (kto nepríde, zaplatí pokutu). Iná z Älvdalenu z roku 1818 oznamuje, že dnes večer sa koná verejná schôdza na obvyklom mieste.

Fungovali ako obecná výveska. Ten, kto text vyryl v roku 1818, samozrejme predpokladal, že každý dedinčan dokáže runy bez zaváhania prečítať.

Gätrunor: pastierske runy

V Dalarne fungoval špecifický systém salašníctva (fäbod) – sezónne vyháňanie dobytka na odľahlé lesné a horské pastviny, kde pastieri žili celé leto spolu so zvieratami. Túto prácu vykonávali prevažne ženy, samy alebo v malých skupinách, celé mesiace vzdialené od svojich dedín.

Nechávali si navzájom odkazy. Do kmeňov borovíc, na balvany a do stien salašov a kolíb vyrezávali krátke záznamy nazývané gätrunor (pastierske runy): iniciály, letopočet a slovo gät (pásla). Tým zaznamenávali, kto na danej pastvine bol a v ktorom roku.

Posledný autentický dalekarlijský nápis v neprerušenej tradícii patrí práve k nim. Vyryla ho pastierka v kolibe pri riečke Gryvelån v Älvdalene. V tom čase sa už písmo takmer rozpadlo a medzi latinskými písmenami zostalo len niekoľko skutočných rún. Nápis znie AAD gät 1900: Anna Andersdotter tu pásla v roku 1900.

Dvetisíc rokov germánskeho písomníctva sa tak symbolicky uzavrelo záznamom ženy o pasení kráv.

Ako sa písmo rozpadalo

Štyri storočia vývoja sa dajú rozdeliť do pomerne jasných etáp.

Pred rokom 1580 sa runy stále správajú ako skutočné runové písmo. Z tohto obdobia sa zachovalo približne tridsať nápisov, tvary sú blízke bežným stredovekým formám a pravopis je fonematický, nie abecedný.

Obdobie približne 1580 až 1650 zachytáva posun, ktorý dokladá nápis na stene v Älvdalene: prispôsobenie latinskej abecede, novotvary pre C, Q a X a prvé znaky prenikania latinských tvarov do samotných rún – runa g sa namiesto troch ťahov začína písať dvoma podľa vzoru písaného latinského g.

V rokoch približne 1650 až 1750 už latinka presvitá na každom kroku. Kmene rún a a ä sa začínajú skláňať ako pri písanom a. Runové i, pôvodne jednoduchá zvislica, je nahradené malým latinským i s bodkou. Veľké latinské písmená Y, L, M a Ö sa v runovom texte objavujú bez akejkoľvek kamufláže. Jazyk sa medzitým menil: v Älvdalene do 50. rokov 17. storočia zanikla hláska /h/, čím sa runa hagal stala nepotrebnou a bola preobsadená na zápis hlásky å – zánik jedného zvuku tak posunul celé písmeno.

Po roku 1750 z pôvodného systému nezostalo takmer nič. Celé mená ustúpili iniciálam. Runy prežívali už len ako izolované zvyklosti v často používaných nárečových slovách – napríklad den alebo gät – podobne ako sa archaický pravopis udržiava v podpisoch.

Celým týmto vývojom prechádza jeden spoločný detail. Stredoveké škandinávske písmo rozlišovalo ďalšie zvuky bodkovaním rún: z bodkovaného i vzniklo e, z bodkovaného k vzniklo g a z bodkovaného t vzniklo d. Inde vo Švédsku sa táto bodka postupne predĺžila na priečnu čiarku cez kmeň; v západnej severčine sa stočila do malého krúžku. V Dalarne sa premenila na bočný ťah vybiehajúci do strany – a dalekarlijské písmo je jediné, ktoré používa bodkované krátkovetvové a pre hlásku ä. Ako sa tento bočný ťah predlžoval, písmeno sa tvarovo približovalo k å, a rytci nasledujúce dve storočia nanovo hľadali hranicu medzi jednotlivými znakmi.

Riešenie záhady Kensingtonského runového kameňa

V roku 1898 švédsky prisťahovalec a farmár Olof Öhman vykopal na svojom pozemku pri mestečku Kensington v Minnesote kamennú dosku z drobovej usadeniny. Niesla dlhý runový nápis: osem Gótov a dvadsaťdva Nórov na prieskumnej výprave, desať nájdených mŕtvych mužov, modlitbu (AVM, Ave Virgo Maria, zachráň nás pred zlým) a letopočet 1362.

Runológovia nápis takmer okamžite odmietli a celé storočie vedeli presne pomenovať, čo na ňom nesedí, hoci nevedeli vysvetliť, o čo v skutočnosti ide. Jazyk bol príliš moderný. Tvary písmen boli nemožné: prekrížené l, bodkované v, o preškrtnuté čiarou, p bez bodiek v bruškách. Žiadny runový rad zo 14. storočia také znaky neobsahoval – nepoznal ich vôbec žiadny dovtedy známy futhark.

V roku 2003 na ne narazil jazykovedec Tryggve Sköld pri štúdiu dialektologického archívu v Umeå. V pozostalosti Edwarda Larssona (1867 – 1950), krajčírskeho učňa z okolia Borlänge v Dalarne, našiel runové abecedy zapísané v rokoch 1883 a 1885. Larssonov zoznam obsahoval dvadsaťsedemznakovú abecedu pre modernú švédčinu, ktorá sa presne zhodovala s kensingtonskými písmenami – prekríženým L, osobitými tvarmi Ö a Ü aj zvláštnym G. Obsahoval aj pentadické číslice, počtové znaky zo škandinávskych kalendárnych palíc, v úplne rovnakej podobe, v akej bol vyrytý rok 1362 na kameni.

Larssonove zápisky navyše obsahovali aj tretiu abecedu, ktorú opísal ako najstaršie tajné písmo sveta, písmo dosiek Zákona. Išlo o slobodomurársku mriežkovú šifru (tzv. pigpen cipher).

To je hľadaný kontext: neskoré dalekarlijské runy, pentadické číslice a lóžová šifra sa v 19. storočí spoločne šírili medzi potulnými remeselníkmi – krajčírmi, stavbármi a dedinskými učiteľmi – po Dalarne, Medelpade a Hälsinglande. Čoskoro nasledovali ďalšie dôkazy. Drevené jarmo z Månsty v Älvdalene z roku 1907 používa presne rovnaké znaky. Pamätná tabuľa z roku 1868 od potulného učiteľa krasopisu Erica Ströma z Medelpadu ich obsahuje tiež a jeho litografovaná písanka z roku 1876 tlačí celú súpravu – runy, pentadické číslice aj slobodomurársku šifru vedľa seba. Dubové meradlo z Haverö nesie všetky tri systémy spolu s dvadsiatimi jedna zlatými číslami; ide o mieru aln (lakeť), ktorá bola vo Švédsku úradne zrušená v roku 1889, čo jasne ohraničuje dobu jeho vzniku.

Kensingtonský kameň nie je stredovekým artefaktom, no v bežnom zmysle slova nejde ani o podvrh. Je to škandinávsko-americký predmet z 19. storočia napísaný skutočným, živým a doloženým písmom, ktoré sa generácia nálezcov reálne učila – a ktoré si priviezli do Minnesoty vo svojich kufroch spolu so všetkým ostatným.

Prečo táto stránka nemá profily jednotlivých písmen

Sú na to dva dôvody, pričom ten druhý je podstatnejší.

Prvý dôvod je technický. Dalekarlijské runy nemajú vlastné kódové body v štandarde Unicode. Runový blok kóduje Starší futhark, anglosaský futhorc a štandardné škandinávske stredoveké runy; dalekarlijské znaky v ňom chýbajú. Každá publikovaná tabuľka, vrátane tých, z ktorých čerpá táto stránka, zobrazuje len približné tvary vypožičané z iných runových radov alebo vykreslené vlastným fontom. Profily písmen v iných častiach tejto sekcie prepájajú konkrétny glyf s jeho reálnym kódovým bodom. Tu by nebolo možné uviesť nič poctivé.

Druhým dôvodom je, že žiadna jednotná abeceda neexistovala. Zostava znakov menila podobu štyristo rokov a líšila sa od rytca k rytcovi aj medzi jednotlivými dedinami. Písmeno a z roku 1600 nie je to isté ako a z roku 1750; runa g sa prispôsobila latinke, hagal zmenila funkciu po zániku hlásky a do konca obdobia bola väčšina písmen priamo nahradená latinkou. Samostatná stránka pre každé písmeno by musela vybrať jeden náhodný okamih z tohto vývoja a predstaviť ho ako „tú pravú“ dalekarlijskú abecedu, čo by vytvorilo presne takú falošnú predstavu, akej sa chceme vyhnúť.

Podstatou tohto písma je práve jeho neustály premenlivý vývoj. Je oveľa zmysluplnejšie vyrozprávať ho ako celok než rozdrobiť do dvadsiatich štyroch úlomkov.