Bezkmeňové runy

Čo bolo odstránené

Takmer každé runové písmeno je postavené rovnako: kmeň (driek), zvislý ťah tvoriaci chrbticu, a jedna alebo viac vetiev, ktoré z neho vychádzajú. To, ktoré písmeno vidíte, závisí od toho, kde sa vetvy spájajú s kmeňom, pod akým uhlom a na ktorej strane.

Bezkmeňové runy zvislý kmeň úplne odhadzujú. Vetvy zostávajú visieť vo vzduchu a čitateľ dopĺňa chýbajúcu zvislicu z polohy znaku v textovom riadku: ako vysoko leží, či pretína pomyselnú stredovú líniu, či visí zhora alebo spočíva na základni.

Funguje to preto, že kmeň neniesol takmer žiadnu rozlišovaciu informáciu. V každom písmene je rovnaký. Keďže sa líšia iba vetvy, stačí vyrezať len vetvy. Len čo si oko zvykne na neviditeľnú mriežku, celý systém sa zredukuje na súbor krátkych ťahov v rôznych výškach a uhloch bez akejkoľvek straty zmyslu.

Keď kmene domyslíte späť na bezkmeňový nápis, runy a, n, t, l a s sa ukážu vo svojich obvyklých podobách. Nič nebolo znovu vymýšľané; iba bol jeden prvok odpočítaný.

Názov je zavádzajúci, a ten druhý tiež

Často sa nazývajú hälsingské runy podľa švédskej provincie Hälsingland, kde ich učenci prvýkrát našli vo veľkom počte. Runológia toto označenie prevažne opustila, pretože písmo sa neobmedzovalo len na túto oblasť. Nápisy sa objavili v susednom Medelpade, južnejšie v Södermanlande a Upplande i za hranicami v Nórsku, vrátane drevených runových paličiek vykopaných v stredovekom prístave Bryggen v Bergene. Išlo o uznávaný spôsob písania v celom severskom svete, nie o lokálny výstrelok.

Bezkmeňové runy je uprednostňovaný termín, hoci ani ten nie je celkom presný. Päť písmen si kmeň ponecháva. Runa í je od začiatku iba zvislým ťahom, nemá čo stratiť a zachováva si plnú výšku. Runy f, þ, k a s si ponechávajú skrátené alebo upravené kmene, pretože bez nich by splývali s inými znakmi.

Presný opis teda neznie runy bez kmeňov, ale runy zredukované na najmenší počet ťahov, ktorý ich stále dokáže rozlíšiť. Systém prestáva škrtať presne tam, kde by ďalšie zjednodušovanie začalo ničiť význam.

Prečo by rytec stál o také zjednodušenie

Runy nemajú žiadne vodorovné línie. To nie je estetická voľba, ale vlastnosť dreva. Rez vedený po rokoch má tendenciu pokračovať a môže kus rozštiepiť, čím zničí text. Zvislé ťahy čisto pretínajú vlákna naprieč, diagonály ich bezpečne pretínajú pod uhlom a vodorovným čiaram sa vyhýba úplne.

Bezpečný rez je však zároveň najnáročnejší. Vedenie hlbokého zvislého rezu hustým drevom vyžaduje silu a čas a každé jednotlivé písmeno jeden potrebuje. Väčšina písomníctva doby vikinskej nebola vôbec monumentálna: išlo o účty, správy, vlastnícke značky a bežné rozhovory vyrezané do drevených paličiek, aké Bryggen vydal po stovkách. Pre človeka, ktorý takto písal celý deň, bol kmeň čistou záťažou navyše.

Keď ho odstránite, námaha prudko klesne. Zostanú krátke, plytké a rýchle šikmé zárezy. Tvrdenie vyslovené krátko po rozlúštení písma, že ide o rýchlopis, je vo svojej podstate úplne správne, prinajmenšom čo sa týka pôvodu.

Na kameni sa motív posunul od rýchlosti k úspore miesta. Bezkmeňový nápis vtesná na rovnakú plochu približne dvojnásobok textu, čo malo obrovský význam, keď pamätník musel niesť dlhý výklad.

Nezmyselné čarbanice proti hadom

Po tom, čo Škandinávia prešla na latinku, znalosť čítania týchto znakov úplne vymizla. V sedemnástom storočí, uprostred švédskeho nadšenia pre vlastnú minulosť, stáli bezkmeňové kamene ako otvorená a pomerne trápna hádanka.

Johannes Bureus (1568–1652), prvý švédsky ríšsky antikvár a zakladateľ tamojšej runológie, mal zrejme aspoň vizuálne povedomie o tvaroch, ako naznačuje titulná strana jeho šlabikára z roku 1611 Svenska ABC boken medh runor. Moderní runológovia mu však skutočné rozlúštenie nepripisujú.

V roku 1624 bol vytlačený plagát zobrazujúci dva z kameňov a rozoslaný po Európe s kráľovskou odmenou pre každého, kto by ich dokázal prečítať. Zostala nevyzdvihnutá päťdesiat rokov.

Zaujala však Athanasia Kirchera, jezuitského učenca, ktorý veril, že rozlúštil egyptské hieroglyfy. Kircher bezkmeňové runy preskúmal, nenašiel v nich žiadny systém a usúdil, že žiadny neexistuje: rytiny boli nezmyselné čarbanice a kamene boli vztýčené ako poverčivé kúzla na odháňanie hadov.

Tento verdikt sa stal spúšťačom riešenia. Magnus Celsius (1621–1679), matematik, astronóm a rodák z Hälsinglandu, ho vzal ako urážku svojho kraja. Na začiatku 70. rokov 17. storočia sa vydal na sever, urobil na mieste presné nákresy kameňov, priviezol ich do Štokholmu a vrhol sa na ne ako na šifru.

Nepohol sa z miesta, kým neskúsil zvislé kmene prikresliť späť. Čarbanice sa okamžite premenili na bežný Mladší futhark. Do roku 1674 mal celú abecedu, s výnimkou ʀ, ktorú považoval za interpunkčné znamienko. Objav oznámil v Uppsale v roku 1675, pripravil dielo do tlače a zomrel pred jeho vydaním; jeho syn Olof Celsius, botanik, runológ a neskorší mentor Carla Linného, zabezpečil vydanie tlačou.

Švédski učenci vzápätí vyhlásili, že keďže dávni obyvatelia Švédska používali rýchlopis, bola stenografia vynájdená vo Švédsku.

Čo sa nimi v skutočnosti písalo

Dalo by sa čakať, že rýchlopis slúžil len podradným záznamom. Toto písmo však nesie jedny z najzávažnejších textov v celom runovom korpuse, čo je najlepším dôkazom, že ho nikto nepovažoval za menejcennú formu zápisu.

Kameň z Malsty z Hälsinglandu pripomína skôr majetkovú listinu než pomník. Hróðmundr ho vztýčil a vysledoval svoj pôvod cez sedem generácií: otca Hé-Gylfira, ďalej Brísiho, Liniho, Unna, Ófeigra a Þórira, pričom vymenoval rodinné panstvá a zaznamenal, ako Gylfi k pôde prišiel. Prirodzený výklad je, že jeho dedičské právo bolo spochybnené a on odpovedal vytesaním do kameňa. Voľba písma bola praktická: v bežných dlhovetvových runách by tento text vyžadoval viac ako dvakrát väčší pomník.

Kameň zo Skarpåkeru v Södermanlande predstavuje opak. Je krátky a veršovaný. Gunnarr pochoval svojho syna Lýðbjǫrna a nechal do kameňa vytesať verš odvolávajúci sa na samotný zánik sveta: Jarð sal rifna ok upphiminn (rozpoltí sa zem a nebo hore), obrazy Ragnaröku vypožičané na vyjadrenie nesmiernosti jeho straty.

Právny rodokmeň i otcov zármutok, zverené písmu, ktoré údajne existovalo len pre úsporu námahy.

Rytci, ktorí ovládali obe podoby

Kameň z Aspa Bro (Sö 137) ukazuje oba systémy z jednej ruky. Väčšina je vyrytá bežnými dlhovetvovými runami; v poslednom riadku rytec mení štýl a všetko okrem posledného slova je bezkmeňové. Či už to bolo kvôli miestu alebo z číreho majstrovstva, dokazuje to, že runový majster prechádzal medzi monumentálnou a skrátenou formou bez námahy a počítal s čitateľmi, ktorí ho dokážu sledovať.

Kameň Hs 12 pri kostole v Högu je bezkmeňový skrz-naskrz a pripomína stavbu mosta. Guðnjótr vztýčil kameň a postavil most na pamiatku svojich bratov, čo bol kresťanský skutok verejného prospechu, aký cirkev v 11. storočí podporovala, pričom odpustky sa viazali k ceste rovnako ako k modlitbe. Starý rýchlopis zostával v plnom užívaní aj hlboko v kresťanskej ére.

Prečo táto sekcia nemá samostatné stránky pre jednotlivé písmená

Každé iné písmo v tejto sekcii má stránku pre každé zo svojich písmen. Toto písmo ju nemá, a dôvodom nie je opomenutie.

Bezkmeňové f a bežný znak ᚠ Mladšieho futharku sú úplne rovnaké písmeno. Rovnaké meno, rovnaký zvuk, rovnaká pozícia v rade i rovnaká história. Jediný rozdiel spočíva v tom, ako bol znak vyrytý. Štandard Unicode zaujíma presne toto stanovisko: pri kódovaní runového bloku bezkmeňové formy nedostali vlastné kódové body, ale boli považované za glyfové varianty Mladšieho futharku. Vyhľadanie slova faþur teda nájde dané slovo bez ohľadu na to, či má kameň kmene. Typografovia používajú špecializované písma, ako je BabelStone Runic Staveless, ktoré vykresľujú bezkmeňové glyfy z bežných kódových bodov.

Šestnásť písmen teda svoje stránky už má: je to šestnásť znakov Mladšieho futharku. Všetko, čo sa tam píše o Fé, Úr, Þurs a ďalších, platí aj tu bezo zmeny. Opakovať ich v bezkmeňovom šate by znamenalo vytvoriť šestnásť duplicitných stránok.

Sem patrí to, čo je skutočne špecifické: vynechanie kmeňov, praktický dôvod pre tento krok a storočie, počas ktorého zostalo písmo nerozlúštené.