Idad

Samohlásková glosa, ktorá funguje

Žiadne z piatich mien samohlások neodkazuje s istotou na domáci strom a Idad je tomu najbližšie zo všetkých.

Etymológiu nemožno bezpečne zrekonštruovať: pre meno idad chýba hodnoverné odvodenie a podobne ako Edad mohlo byť prispôsobené susednému znaku. Na rozdiel od Edad však kenningy glosu jednoznačne podporujú. Sinem fedo, najstarší zo stromov, a caínem sen, najkrajší zo starobylých, opisujú neobyčajne vysoký vek a tradícia stromov znaku pripisuje ibar, tis.

Ide o zriedkavú zhodu v samohláskovom rade, a práve preto sa Idad spája s tisom s oveľa väčšou istotou, než akú by umožnila samotná jazykoveda. Samotné meno to nedokazuje; súlad kenningov a glosy zostáva najlepšou oporou.

Najstarší zo stromov, doslovne

Sinem fedo nie je básnickým zveličením. Tisy sú s obrovským náskokom najdlhovekejšie stromy v Európe.

Mnohé stromy v Británii a Írsku majú overený vek viac ako tisíc rokov a niektoré odhady siahajú k dvom až trom tisíckam. Nemožno ich datovať počítaním letokruhov, pretože jadrové drevo starého tisu celkom vyhnije a strom žije ďalej vďaka vonkajšiemu plášťu. Dutý kmeň prastarého tisu teda vôbec neznamená, že strom chradne a umiera.

Z tejto odolnosti vyplýva aj tradičné umiestnenie tisov na vidieckych cintorínoch. Často sa ukazuje, že cintorínske tisy na Britských ostrovoch sú staršie než samotné chrámy postavené vedľa nich; z toho sa bežne vyvodzuje, že strom označoval posvätné miesto ešte pred príchodom kresťanstva. Tento predpoklad je pravdepodobný, hoci nepredstavuje priamy dôkaz pôvodného účelu miesta.

Slovné spojenie caínem sen si žiada pozorné čítanie. Sen označuje staré, rovnako starých ľudí ako staré veci; výraz preto presahuje samotný strom a smeruje k predkom. Najkrajší zo starobylých je poctou, akú by človek vzdal ctenému starcovi.

Päť zárezov a záver

Idad pozostáva z piatich zárezov vyťatých kolmo cez stredovú líniu: ide o najvyšší počet v záverečnej pozícii, a teda o posledné písmeno, ktoré tento systém dokáže vytvoriť.

Abeceda sa tu zastavuje zo zrakových príčin, nie z dôvodu mystických tajomstiev. Okamžitá schopnosť vnímať počet prvkov bez rátania končí u dospelého človeka pri štyroch či piatich značkách. Šesť paralelných čiar by si vyžadovalo vedomé prepočítavanie, čo by popieralo zmysel písma vytvoreného pre rýchle čítanie na hrane kamenného stĺpa.

Štyri pozície po päť zárezov uzatvárajú pôvodný zoznam na dvadsiatich znakoch, takže všetko po písmene Idad sa muselo vytvoriť iným spôsobom. Neskôr pridané písmena forfeda majú zložené tvary (slučky, kríže, mriežky) práve preto, že systém počítaných čiarok narazil na svoj strop.

Dvadsiate písmeno je tak bodom, kde systém naráža na svoju hranicu, a je príznačné, že znak na tomto mieste označuje najstaršiu živú bytosť, akú ľudia poznali.

Druhé písmeno tisu

Aj germánske runové rady vyhradili tisu osobitné písmeno a ich porovnanie prináša hlboké poznanie.

V staršom futharku nesie runa Eihwaz meno tisu a staroanglická runová báseň pre jej nástupkyňu Eoh opisuje strom s drsnou kôrou, pevne ukotvený v zemi a podopieraný koreňmi: presný postreh o dutom kmeni, ktorý stojí vďaka vonkajšiemu obvodu.

Obe písomné tradície si nezávisle od seba všimli rovnakú vlastnosť toho istého stromu: schopnosť vytrvať ďaleko za hranicou, kde by iný život dávno zanikol.

Severská tradícia pridáva ostrý tón, ktorý Idad nepozná. Tis je takmer celý jedovatý a dáva najlepšie drevo na luky; islandský kenning pre túto runu znie bendr bogi, napnutý luk. Írske kenningy sa naopak držia výlučne plynutia vekov a nespomínajú jed ani zbrane.

Ide o badateľný rozdiel v prístupe: írske písmeno hovorí o čase, zatiaľ čo škandinávske spája čas s vojenským umením.

Pri výklade

Idad stelesňuje to, čo tu stálo na samom začiatku a čo tu zostane aj po všetkom.

Pri výklade poukazuje na trvalý základ: rodovú líniu, tradíciu, pradávnu dohodu či človeka, ktorý predchádza súčasnej situácii a pretrvá ju. Jej časový rozmer nie je ľudský a pri otázkach na čas naznačuje veľmi dlhé lehoty.

Caínem sen jej dodáva priamy rozmer predkov. Je to písmeno toho, čo bolo zdedené, nie novovytvorené, a ľudí, ktorí kráčali pred nami.

Rovnako dôležité je jej postavenie. Idad je posledným písmenom, piatym zárezom, hranicou toho, čo systém dokáže spočítať. Nesie v sebe jasný pocit zavŕšenia postupnosti: nie koniec v zmysle zániku, ale stav úplnej plnosti formy, kde každý ďalší krok žiada nový prístup.

Moderné knihy pod vplyvom Roberta Gravesa často spájajú tis so smrťou a znovuzrodením. Staré kenningy hovoria o veku a pôvode, čo je rozdiel, ktorý si zaslúži zachovanie: chvália tis za to, že prečkal veky, nie za spôsob, akým hynie.