Islandské magické znaky

Čo sú galdrastafiry

Galdrastafir (magické palice či znaky) sú kreslené sigíliá z tradície islandských grimoárov: geometrické obrazce, zvyčajne lúčovito súmerné, vytvorené z prekrížených čiar zakončených ramenami a háčikmi, kreslené na papier, drevo, kožu alebo priamo na telo.

Každý z nich má stanovený účel a tieto účely sú prekvapivo všedné. Okrem známych symbolov existujú znaky na odhalenie zlodeja, víťazstvo v zápasení, získanie lásky dievčaťa, zastavenie krvácania z nosa, otvorenie zámky, ochranu kravského mlieka pred vyschnutím či odohnanie líšky od jahniat. Niektoré grimoáre predpisujú bizarné prísady (krv z konkrétneho prsta či havraní mozog) spolu s pokynmi, kedy a kam znak nakresliť.

Ide o skutočnú a historicky doloženú tradíciu. Patrí však do ranonovovekého Islandu: chudobnej luteránskej spoločnosti 16. až 19. storočia, ktorá si cenila knihy, a nie do vikinskej éry.

Problém s Vegvísirom

Vegvísir je osemramenný znak predávaný všade ako vikinský kompas, vytetovaný na tele nespočetného množstva ľudí a vytlačený na tisíckach tričiek. O to dôležitejšie je pozrieť sa na skutočné dôkazy.

Objavuje sa v rukopise Huld, ktorý zostavil Geir Vigfússon v roku 1860. Zaznamenávajú ho ešte ďalšie dva islandské rukopisy z podobného obdobia. Tým sa výpočet historických dokladov končí.

V rukopise Huld sa píše, že ak človek tento znak nosí pri sebe, nezablúdi v búrkach ani v zlom počasí, aj keby cesta bola neznáma.

Máme pred sebou islandský rukopis z 19. storočia, spísaný zhruba osemsto rokov po skončení vikinskej éry, ktorý opisuje ochranné kúzlo proti zablúdeniu na zemi za nepriaznivého počasia. Nejde o navigačný nástroj ani námornícku pomôcku, symbol nepochádza z vikinského obdobia a nemá runový pôvod: Vegvísir neobsahuje žiadne runy a ani z nich nie je poskladaný.

Nič z toho neznižuje jeho kultúrnu hodnotu. Ide o autentické islandské kúzlo z 19. storočia, čo je samo osebe pútavý historický fakt. Tento znak však jednoducho nemôže potvrdiť tvrdenia, ktoré o ňom šíria predajcovia suvenírov.

Ægishjálmur (Prilba hrôzy)

Ægishjálmur (Prilba hrôzy či Prilba desu) je druhým presláveným znakom: tvorí ho osem trojzubcov vybiehajúcich zo stredu.

V tomto prípade je situácia zložitejšia a veľmi poučná, pretože samotné meno je skutočne starobylé, zatiaľ čo grafická podoba nie.

Výraz ægishjálmr sa vyskytuje v stredovekej staroseverskej literatúre. V básni Fáfnismál a v diele Völsunga saga vlastní drak Fáfnir prilbu hrôzy, ktorá naháňa strach každému, kto ho uzrie. Hrdina Sigurðr ju získa po tom, čo draka zabije. Slovo sa v próze objavuje aj ako metafora niečoho, čo človek nosí alebo vyžaruje, v zmysle ohromujúcej, desivej prítomnosti.

Tieto texty však nikde neopisujú kreslený symbol, a už vôbec nie tento konkrétny. Osemramenný obrazec sa objavuje v islandských grimoárových rukopisoch až o stáročia neskôr, keď prevzal toto staré a pôsobivé pomenovanie.

Ide o bežný jav v týchto prameňoch: ranonovoveké sigílium prevezme meno zo stredovekej literatúry a neskorší čitatelia mylne predpokladajú, že samotný grafický symbol je rovnako starý ako jeho názov.

Tieto znaky nie sú runy

Tento rozdiel nie je pedantickým detailom, ale zásadnou vecnou odlišnosťou.

Runa je písmeno. Má svoju hláskovú hodnotu, meno a pevné miesto v abecednom rade, pričom reťazec rún zapisuje slová v konkrétnom jazyku.

Galdrastafur je sigílium. Nemá žiadnu hláskovú hodnotu, nepatrí do žiadnej abecedy a nič nezapisuje. Je zostavený z línií a rozvetvení podľa pravidiel kreslenia, nie písania.

Ide o dve odlišné technológie. Runami môžete napísať vetu, no pomocou týchto znakov to nejde. Vegvísir môžete nakresliť, zatiaľ čo runu Fehu nemožno nakresliť ako symbolický obrazec, môžete ju iba zapísať.

Niektoré znaky síce obsahujú prvky pripomínajúce runy a tradícia grimoárov zahŕňa aj skutočný runový materiál (magické abecedy, runové rady a šifrovacie systémy). Samotné magické znaky však predstavujú samostatnú prax a označovanie tetovania Vegvísiru za runy je jednoducho vecný omyl.

K prepojeniu dochádza cez slovo galdr, ktoré v tomto období zmenilo svoj význam: namiesto pôvodného spievaného zaklínadla začalo označovať písanú a kreslenú mágiu.

Čarodejnícke procesy

Prostredie, v ktorom sú tieto znaky doložené, nemá nič spoločné s romantickými predstavami.

Na Islande prebiehali procesy s čarodejníkmi v 17. storočí a ich priebeh sa výrazne líšil od európskeho priemeru: z približne dvadsiatich piatich popravených osôb tvorili drvivú väčšinu muži. Dôkazy predkladané proti nim pozostávali prevažne z kníh alebo nakreslených znakov, nie z obvinení z účasti na sabate či spolčenia s diablom.

Jón Rögnvaldsson bol upálený v roku 1625 a v nasledujúcich desaťročiach ho nasledovali ďalší. Prečinom bolo v praxi samotné vlastnenie alebo používanie písanej mágie.

Dochované grimoáre vznikali v tomto tieni. Galdrabók, zbierka zo 16. a 17. storočia, sa zachoval len vďaka tomu, že bol vyvezený z Islandu. Mnoho ďalších spisov majitelia zo zrejmých dôvodov radšej sami zničili.

Tradícia, ktorú dnes môžeme skúmať, je preto neúplná a šírená v neustálom ohrození. Rukopisy, ktoré ju zachytávajú, predstavovali nebezpečný majetok. Ide o podstatne pútavejšiu a predovšetkým skutočnú históriu, než je vymyslený vikinský mýtus.

Používanie znakov v súčasnosti

Nič z uvedeného nie je dôvodom na odmietnutie týchto znakov.

Islandské ochranné kúzlo z 19. storočia proti zablúdeniu je skutočným kultúrnym dedičstvom s doloženým textom a známym historickým kontextom. Ak niekto kreslí Vegvísir s týmto vedomím, nadväzuje na autentickú tradíciu.

Problémom zostáva jedine chybné datovanie, ktoré prináša konkrétne skreslenia. Zatieňuje osemstoročnú tradíciu islandského folklóru tým, že jej dáva vikinskú nálepku. Spája ranonovovekú mágiu z kresťanskej éry (grimoáre totiž neprestajne vzývajú Boha, Krista aj svätých) s pohanským obdobím, s ktorým nemá nič spoločné, a robí skutočnú, oveľa svojráznejšiu minulosť neviditeľnou.

Vecný záver je prostý: galdrastafiry sú ranonovoveké pečate z islandských grimoárov, nie vikinské runy, a ich skutočný príbeh je oveľa zaujímavejší.