Ger

Urodzeným aj núdznym

Staroanglická runová báseň vo všeobecnosti predpokladá prísne vrstvenú spoločnosť. Jej strofy oslovujú thánov, bojovníkov, šľachticov a pánov, príklady čerpá zo sieňových dvorov a panstiev a slovo æþelingas sa v nej objavuje opakovane.

Dve strofy tento vzorec narúšajú a toto je jedna z nich.

Beorhte bleda beornum ond ðearfum, jasné plody urodzeným aj núdznym. Zem dáva obom a báseň to hovorí úplne otvorene namiesto toho, aby to nechala iba v náznaku.

Strofa Dæg robí presne to isté: deň nazýva radosťou a nádejou eadgum and earmum, pre zámožných aj úbožiakov, na úžitok všetkým.

Dve z dvadsiatich deviatich, pričom obe hovoria o prírodných cykloch, ktoré nikto nevlastní. Úroda ani východ slnka sa nedajú prideliť dekrétom a prichádzajú podľa vlastných zákonov. Básnik si to všíma a práve v tomto postrehu spočíva podstata.

Runa, ktorú museli pretvoriť dvakrát

Jera v staršom futharku pozostávala z dvoch oddelených zalomených častí obrátených proti sebe, bez súvislého zvislého drieku. V pôvodnom rade predstavuje graficky najneobvyklejší znak a obe následnícke písma ho opustili.

Dôvod bol rýdzo praktický. Dva voľne plávajúce prvky bolo ťažké vyrezávať jednotne a dali sa ľahko zameniť za dve samostatné značky alebo poškodenie materiálu. Každá iná runa má svoju pevnú os, táto ju však postrádala.

Anglicko ju uzavrelo do jediného spojeného tvaru ᛄ a ponechalo si hlásku /j/. Škandinávia zašla ešte ďalej, pretože v starej nórčine odpadla aj počiatočná hláska j- v mene runy, čo zanechalo ár. Runa tam nasledovala svoje meno, stala sa runou pre samohlásku a a získala novú podobu ᛅ.

Jedno písmeno, dva problémy a dve odlišné riešenia: Anglicko upravilo tvar, Škandinávia upravila tvar a zmenila aj hláskovú hodnotu.

Čia úroda

Strofa pripisuje zásluhu za štedrosť zeme Bohu: God, halig heofones cyning, Boh, svätý kráľ nebies.

Ide o výslovne kresťanský rámec, ktorý stojí za pozornosť, pretože táto báseň inak narába skôr s dvojznačnosťou. Slovo drihten v strofe Feoh funguje ako svetský pán aj ako Pán Boh; strofa Os potichu využíva iba význam úst pri slove, ktoré označuje aj pohanského boha. Tu však žiadne zdvojenie významov nenájdeme. Kráľ nebies je priamo pomenovaný.

Tento náboženský rámec však nijako nemení samotný princíp fungovania. Zem dáva plody, toto obdarovanie je sezónne a nikto nemá pod kontrolou jeho načasovanie. Kresťanský aj pohanský básnik by opisovali presne to isté pole.

Rovnaká bola aj poľnohospodárska realita. Anglosaské kroniky zaznamenávajú roky hladomoru a nevydarená úroda v samozásobiteľskom hospodárstve neznamenala iba slabší rok, ale smrť.

Pri výklade

Ger predstavuje výnos z práce, ktorá už bola vykonaná.

Vo výklade označuje okamih, kedy predtým zasiate prináša úrodu, a patrí k najjednoznačnejšie priaznivým runám vôbec. Jej jediné obmedzenie spočíva v čase: úrodu nemožno unáhliť žiadnym naliehaním, pretože všetko, čo mal hospodár vo vlastných rukách, dokončil pred mesiacmi a rozhodnutie patrí poľu. Pri otázkach na čas Ger odpovedá celým cyklom, čo býva zvyčajne dlhšie, než si pýtajúci sa želá.

Vkladom anglickej strofy je nestrannosť. Zem dáva urodzeným aj núdznym bez rozdielu, takže Ger nerozlišuje medzi tými, ktorí si dar zaslúžia, a nehodnými. Rozlišuje medzi prácou vykonanou a prácou zanedbanou. Pri výkladoch, kde má človek pocit, že mu svet niečo dlhuje, ide často o oveľa užitočnejšie rozlíšenie.

Okrem toho stojí uprostred drsného ættu po krupobití, núdzi a ľade. Nech už Ger znamená čokoľvek ďalšie, prináša istotu, že ťažké obdobie má svoj prirodzený a neodvratný koniec.