Egyptské dekany
Dekanová medicína a mágia
V prvých storočiach n. l. mnohí v Egypte a vo východnom Stredomorí verili, že každý z tridsiatich šiestich dekanov vládne určitej časti tela a môže jej chorobu spôsobiť alebo vyliečiť. Hermetická kniha priradila každému dekanu obraz, kameň a rastlinu; na rytých gemách sa objavoval levohlavý Chnúbis; a Šalamúnov testament premenil dekany na démonov, z ktorých každý priznáva meno, ktoré ho vyháňa.
- dekanov nad telom
- 36
- obraz, kameň a rastlina
- 3
- prvé vydanie Posvätnej knihy
- 1908
Vo vnútri dekanovej medicíny
Predstavy, texty a predmety, ktorými bolo tridsaťšesť dekanov spojených s ľudským telom, od egyptských bohov jednotlivých údov po hermetické amulety, ryté gemy a Šalamúnov zoznam démonov.
Melotézia
Predstava, že časti oblohy vládnu častiam tela. Zverokruhová melotézia postupuje od Barana pri hlave po Ryby pri nohách; dekanová melotézia používa rovnaké poradie s tridsiatimi šiestimi jemnejšími pásmami namiesto dvanástich.
Boh pre každý úd
Kapitola 42 Knihy mŕtvych zveruje každú časť tela, od vlasov po prsty na nohách, jednému bohu a liečebné zariekania robia to isté pre chorých. Dekanová medicína uplatnila tento starý egyptský zvyk na tridsaťšesť hviezdnych bohov.
Prinášači chorôb
Neskorá egyptská teológia spájala dekany s poslami moru bohyne Sechmet, ktorí mohli počas svojich desiatich dní chorobu zoslať alebo zadržať. Mocnosť, ktorá mohla telo zasiahnuť, bolo možné prosiť aj o to, aby ho ušetrila – na tomto predpoklade stojí celé neskoršie dekanové liečenie.
Posvätná kniha Hermova
Grécky spis, v ktorom sa Hermes obracia na Asklépia a ktorý každému dekanu dáva meno, obraz, časť tela, kameň a rastlinu. Jeho datovanie je sporné; po prvý raz ho v roku 1908 vydal Charles-Émile Ruelle.
Obraz, kameň a rastlina
Vyryte obraz dekanu do jeho kameňa, pod kameň vložte jeho rastlinu, oboje uzavrite do objímky a celok noste. Takto znie vzorec Posvätnej knihy na ochranu orgánu, ktorému dekan vládne. Predmet s hviezdou spájal práve vyrytý obraz.
Chnúbis
Levohlavý had s lúčovou korunou, najčastejší dekan na zachovaných gemách, zvyčajne vyrytý do zeleného alebo žltého kameňa. Jeho meno sa zvyčajne odvodzuje od dekanu Kenmet a gemy s ním sa nosili na pomoc žalúdku.
Galénov zelený jaspis
Galénos sa odvoláva na Nechepsovu knihu pri zelenom jaspise s vyrytým hadom obklopeným lúčmi, ktorý sa nosil na žalúdku. Uvádza, že kamene sám vyskúšal a zistil, že sú užitočné aj bez obrazu, čo je nezvyčajná poznámka z prvej ruky.
Tridsaťšesť démonov tela
Filozof Kelsos, ktorého cituje Órigenes, uvádza egyptskú vieru, že tridsaťšesť démonov si medzi sebou delí telo a že ich pomenovanie lieči. Órigenes to uvádza ako dôkaz, že takéto mocnosti boli démoni, nie bohovia.
Šalamúnov testament
Šalamún, ktorý dostal od archanjela Michaela prsteň, privoláva tridsaťšesť duchov, ktorí sa nazývajú dekanmi zverokruhu. Každý prizná chorobu, ktorú spôsobuje, od bolestí hlavy smerom nadol, a anjelské meno, ktoré ho prinúti ustúpiť.
Thessalos a rastliny
Spis O silách rastlín rozpráva, ako lekár pod vedením tébskeho kňaza uzrel vo videní Asklépia a dozvedel sa rastliny dvanástich znamení a siedmich planét. Je to astrologická botanika bez dekanov, v tom istom egyptskom prostredí.
Víťazí zverokruhový človek
Stredovekí lekári používali na načasovanie púšťania žilou zverokruhového človeka s dvanástimi znameniami a dekanovú sieť opustili. Mená dekanov prežili v kompiláciách, ako je latinský Liber Hermetis, ale už nie ako praktizovaná medicína.
Talizmany po medicíne
Obrazy dekanov žili ďalej u Abú Ma'šara, v Picatrixe a u Agrippu ako talizmanové postavy na ochranu a liečenie, no presná mapa dekanov na orgány sa vytratila. Túto cestu sledujú arabská a renesančná kapitola tejto časti.
Svedkovia a editori
Antickí autori, ktorí dekanové liečenie zaznamenali alebo sa oň sporili, a moderní bádatelia, ktorí texty vydali a gemy skatalogizovali.
Nechepso
Legendárny faraón, pod ktorého menom koloval grécky astrologický korpus; Galénos z jeho štrnástej knihy uvádza zelený jaspis s vyrytým hadom obklopeným lúčmi, ktorý sa nosil na ochranu žalúdka.
Galénos
Najvplyvnejší lekár antiky, ktorého spis o jednoduchých liekoch zaznamenáva Nechepsov amulet a jeho vlastnú skúšku zeleného jaspisu; je to najobsiahlejší antický lekársky komentár k dekanovému kameňu.
Kelsos a Órigenes
Pohanský kritik kresťanstva, ktorý opísal tridsaťšesť egyptských démonov tela, a kresťanský teológ, ktorý Kelsov text citoval a vyvracal v spise Proti Kelsovi.
Thessalos
Lekár uvádzaný ako autor spisu O silách rastlín, ktorého úvodný list opisuje videnie Asklépia v Tébach; často sa stotožňuje s Thessalom z Trall, hoci toto stotožnenie je sporné.
Charles-Émile Ruelle
Francúzsky filológ a knihovník, ktorý v roku 1908 vydal grécky text Posvätnej knihy Hermovej Asklépiovi, základ všetkých neskorších prác o dekanovej medicíne.
Frederick Conybeare
Orientalista, ktorý v roku 1898 vydal prvý anglický preklad Šalamúnovho testamentu, čím jeho zoznam tridsiatich šiestich dekanových duchov sprístupnil čitateľom mimo okruhu gréckej filológie.
Chester McCown
Biblista, ktorého kritické vydanie Šalamúnovho testamentu z roku 1922 utriedilo rozchádzajúce sa rukopisy a stalo sa štandardným textom pre štúdium tohto spisu.
Wilhelm Gundel
Klasický filológ, ktorý v roku 1936 vydal latinský Liber Hermetis a v tom istom roku v diele Dekane und Dekansternbilder zhromaždil lekárske a magické texty o dekanoch v štyroch jazykoch.
André-Jean Festugière
Dominikánsky bádateľ, ktorého dielo La Révélation d'Hermès Trismégiste, vychádzajúce od roku 1944, zasadilo Posvätnú knihu a Thessalov list do hermetickej literatúry rímskeho Egypta.
Campbell Bonner
Klasický filológ, ktorého dielo Studies in Magical Amulets z roku 1950 skatalogizovalo gemy s Chnúbisom a ďalšie liečivé kamene a dekanovým amuletom tak dalo hmotný kontext.
Medicína podľa dekanov
Dekanová medicína je predstava, rozšírená v prvých storočiach n. l. v grécko-rímskom Egypte a vo východnom Stredomorí, že každý z tridsiatich šiestich dekanov vládne určitej časti ľudského tela a môže jej choroby spôsobiť alebo vyliečiť. Tí, ktorí ju praktizovali, nepoužívali dekany predovšetkým na predpovedanie. Využívali ich na vysvetlenie, prečo ochorel konkrétny orgán, a na jeho ochranu: nosením rytého kameňa, priložením rastliny alebo vyslovením mena mocnosti, ktorá dokáže chorobu zahnať. Táto náuka patrí do dejín náboženstva a medicíny, nie do dnešného lekárstva, a táto stránka ju opisuje ako historický systém predstáv. Jej prameňov je málo a sú náročné: grécky spis pripisovaný Hermovi, niekoľko poznámok lekárov a filozofov, slávny démonologický text a tisíce rytých gem, ktorých účel sa musí vyvodzovať z ich obrazov a nápisov.
Obloha položená na telo
Všeobecná predstava, že časti tela zodpovedajú častiam oblohy, sa nazýva melotézia. Jej najznámejšia podoba je zverokruhová: Baran vládne hlave, Býk krku a tak ďalej nadol až k Rybám pri chodidlách. Dekanová melotézia používa rovnakú logiku zhora nadol s jemnejšou sieťou. Namiesto dvanástich zón má tridsaťšesť, takže napríklad hlava je rozdelená medzi niekoľko dekanov, z ktorých každý zodpovedá za menšiu oblasť alebo za určitý druh ťažkostí. Jemnejšie členenie vyhovovalo medicíne, ktorá chcela presne pomenovať, ktorá mocnosť pri danom ochorení pôsobí. Obe sústavy stoja na predpoklade, spoločnom pre väčšinu starovekej medicíny a filozofie, že človek je malý kozmos, ktorého časti sú s veľkým vesmírom prepojené sympatiou. V dekanovej medicíne bola táto sympatia usporiadaná prostredníctvom najstaršej a najpočetnejšej skupiny hviezdnych bohov, akú egyptská tradícia mala.
Egyptské korene
Pôdu pripravili dve egyptské predstavy. Prvou je zbožštenie jednotlivých častí tela. Kapitola 42 Knihy mŕtvych stotožňuje každú časť tela zosnulého s určitým bohom, od vlasov až po prsty na nohách, takže celá bytosť je chránená tým, že je božská úd po úde. Podobné zoznamy sa objavujú v liečebných zariekaniach, kde sú údy trpiaceho kladené jeden po druhom pod božskú ochranu. Druhou predstavou je nebezpečnosť samotných dekanov. V prvom tisícročí pred n. l. boli dekany spájané s poslami Sechmet, levej bohyne moru, a verilo sa, že dokážu zoslať chorobu počas desiatich dní, ktorým každý z nich vládol. Mocnosť, ktorá dokázala telu poslať chorobu, sa však dala presvedčiť aj o tom, aby ju zadržala, a vládcu časti roka bolo možné požiadať, aby vládol aj nad časťou tela. Dekanová medicína spojila tieto dva myšlienkové návyky s gréckym zverokruhom a gréckym jazykom lekárskej teórie.
Posvätná kniha Hermova Asklépiovi
Ústredným textom je krátky grécky spis známy ako Posvätná kniha Hermova Asklépiovi. Zachoval sa v neskorých rukopisoch a jeho datovanie je neisté, hoci sa zvyčajne kladie do prvých storočí n. l. Francúzsky bádateľ Charles-Émile Ruelle ho vydal v roku 1908. Spis prechádza zverokruhom znamenie po znamení a každému z troch dekanov znamenia dáva meno, opis obrazu dekanu, časť tela alebo druh choroby, ktorým vládne, kameň a rastlinu. Dekany postupujú po tele nadol v poradí zverokruhu, takže prvé dekany Barana sa týkajú hlavy a posledné dekany Rýb chodidiel. Kniha sa predstavuje ako zjavené poznanie, ktoré Hermes, grécke meno egyptského Thovta, odovzdal svojmu žiakovi Asklépiovi, bohu liečenia. Tento rámec ju zaraďuje medzi hermetické spisy, rozsiahlu a rozmanitú literatúru, ktorá siaha od filozofických dialógov po praktickú astrológiu a mágiu.
Ako sa zhotovoval dekanový amulet
Pokyny Posvätnej knihy sa riadia ustáleným vzorom. Pri každom dekane sa čitateľovi hovorí, aby do kameňa dekanu vyryl jeho obraz, pod kameň vložil rastlinu dekanu a oboje spolu uzavrel do objímky, ktorú nositeľ nosí na tele. Amulet potom chráni časť tela, ktorej dekan vládne. Podľa logiky textu to fungovalo vďaka reťazi zhôd: dekan na oblohe, jeho podoba na kameni, kameň a rastlina, ktoré zdieľali jeho povahu, a orgán pod jeho vládou. Najviac záležalo na obraze. Správne vyrytá postava mala do predmetu pritiahnuť vplyv dekanu, a preto si tradícia uchovala také starostlivé opisy toho, ako každý dekan vyzeral. Tá istá logika obrazu, materiálu a nebeského vládcu neskôr usporiadala talizmanové recepty arabského Picatrixu a renesančných mágov.
Chnúbis a zelený kameň
Najlepšie doloženým dekanovým amuletom je gema s Chnúbisom. Jej obrazom je stočený had s levou hlavou, často korunovaný lúčmi, a jeho meno, písané aj Chnúmis, je meno dekanu, ktoré sa zvyčajne odvodzuje od egyptského dekanu Kenmet. Z rímskeho obdobia sa zachovali stovky takých gem, mnohé vyrezané do zelených alebo žltkastých kameňov, a často je na nich vyryté meno a znak z troch tvarov S preťatých čiarou. Ich obvyklým účelom bola, súdiac podľa nápisov a antických svedectiev, ochrana žalúdka a trávenia. Lekár Galénos v 2. storočí uvádza, že niektorí ľudia si cenili zelený jaspis na žalúdok a že dielo kolujúce pod Nechepsovým menom vo svojej štrnástej knihe predpisovalo vyryť do takého kameňa hada obklopeného lúčmi. Galénos píše, že kamene vyskúšal tak, že ich zavesil, aby sa dotýkali hornej časti žalúdka, a že boli užitočné aj bez rytiny; táto poznámka je vzácnym kúskom antického experimentálneho komentára k magickej praktike. Americký bádateľ Campbell Bonner neskôr gemy s Chnúbisom skatalogizoval vo svojich Studies in Magical Amulets z roku 1950.
Kelsos a tridsaťšesť démonov
Jeden pozorovateľ zvonku opísal v 2. storočí túto náuku celkom priamo. Kelsos, platónsky filozof, ktorý písal proti kresťanom, hovorí, že podľa Egypťanov je ľudské telo rozdelené medzi tridsaťšesť démonov alebo bohov vzduchu, z ktorých každý má na starosti jednu časť, a že vzývanie ich mien lieči chorobu tejto časti. Niekoľko mien uvádza v gréckej podobe. Kelsova kniha sa stratila, no Órigenes cituje túto pasáž v ôsmej knihe svojej odpovede Proti Kelsovi, napísanej v 3. storočí. Pre Kelsa bolo podstatné, že aj telo spravujú božské mocnosti, ktoré si zaslúžia úctu; pre Órigena to bol dôkaz, že takéto mocnosti sú démoni, ktorých kresťania nemusia uctievať. Táto výmena ukazuje, že koncom 2. storočia bola dekanová medicína natoľko známa, že mohla poslúžiť ako príklad vo filozofickom spore o náboženstve.
Šalamúnov testament
Najživšie vystupujú dekany ako prinášači chorôb v Šalamúnovom testamente, gréckom texte s neistým datovaním, ktorého zachovaná podoba je kresťanská; bádatelia kladú jeho vznik kamkoľvek medzi 1. a 5. storočie n. l. Rozpráva, ako kráľ Šalamún dostal od archanjela Michaela prsteň, ktorý mu umožnil vládnuť démonom, a ako ich prinútil stavať Chrám. V jednej dlhej časti pred neho predstúpi naraz tridsaťšesť duchov. Nazývajú sa tridsiatimi šiestimi prvkami, vládcami sveta temnoty tohto veku, a každý sa stotožňuje s jedným dekanom zverokruhu, počnúc prvým dekanom Barana. Každý duch pomenuje chorobu, ktorú spôsobuje, bolesti hlavy, choroby očí, bolesti hrdla, bolesti určitých orgánov, a potom slovo, ktoré ho porazí, najčastejšie meno anjela a niekedy písanú formulu, ktorú treba nosiť alebo pripevniť v dome. Prvý napríklad hovorí, že prináša bolesti hlavy a ustúpi, len čo začuje príkaz adresovaný archanjelovi Michaelovi. Zoznam zhruba sleduje telo zhora nadol, tak ako hermetická kniha.
Thessalos a rastliny znamení
Popri dekanových textoch stojí príbuzná tradícia astrologickej botaniky. Grécky spis O silách rastlín, pripisovaný lekárovi menom Thessalos a napísaný pravdepodobne v 1. storočí n. l., sa začína listom, v ktorom autor rozpráva, ako študoval medicínu v Alexandrii, odcestoval do Téb v Hornom Egypte a presvedčil kňaza, aby mu sprostredkoval videnie Asklépia. Boh mu potom zjavil rastliny, ktoré patria každému z dvanástich znamení a siedmich planét, a lieky, ktoré sa z nich dajú pripraviť, ak sa zbierajú v správnom čase. Thessalos pracuje so znameniami a planétami, nie s dekanmi, prostredie je však rovnaké: Egypt ako domov skrytého poznania, zjavenie od boha liečenia a rastliny, ktorých moc závisí od hviezd. Posvätná kniha Hermova je dekanovou verziou tej istej myšlienky, s tridsiatimi šiestimi rastlinami namiesto dvanástich.
Stredovek a neskôr
Dekanová medicína do hlavného prúdu stredovekej medicíny neprešla. Latinská Európa si namiesto nej udržala zverokruhovú melotéziu, známu predovšetkým zo zverokruhového človeka v kalendároch a knihách hodiniek – postavy s dvanástimi znameniami rozmiestnenými po tele, do ktorej lekári nahliadali pred púšťaním žilou. Latinská kompilácia známa ako Liber Hermetis, ktorú v roku 1936 vydal Wilhelm Gundel, uchováva medzi množstvom ďalšieho helenistického materiálu mená a zoznamy dekanov, no praktický vplyv na liečiteľstvo mala zanedbateľný. Obrazy dekanov prežili hlavne v mágii. Zoznamy obrazov Abú Ma'šara a talizmanové recepty Picatrixu, preloženého v 13. storočí do latinčiny, udržiavali predstavu, že obraz vyrytý v správnom nebeskom okamihu môže liečiť alebo chrániť, a renesanční autori ako Agrippa ju opakovali. Vtedy sa už väzba na určité časti tela väčšinou vytratila a dekany slúžili ako všeobecné sily pre talizmany, nie ako diagnostická sústava.
Ako boli texty znovu objavené
Väčšina tohto materiálu bola znovu objavená medzi 90. rokmi 19. storočia a 50. rokmi 20. storočia. Frederick Conybeare vydal v roku 1898 anglický preklad Šalamúnovho testamentu a kritické vydanie Chestera McCowna z roku 1922 usporiadalo jeho rukopisy. Ruellovo vydanie Posvätnej knihy Hermovej vyšlo v roku 1908. Gundelovo dielo Dekane und Dekansternbilder z roku 1936 spojilo egyptský, grécky, latinský a arabský dekanový materiál. Dominikánsky bádateľ André-Jean Festugière sa Posvätnou knihou a Thessalovým listom zaoberal v roku 1944 v prvom zväzku Zjavenia Herma Trismegista a zasadil ich do širšieho hermetického písomníctva rímskeho Egypta. Bonnerova práca o gemách z roku 1950 priniesla hmotné dôkazy. Neskorší historici, napríklad Garth Fowden v knihe Egyptský Hermes (The Egyptian Hermes) z roku 1986, čítajú tieto pramene ako plody dvojjazyčnej egyptskej kňazskej kultúry, ktorá svojich starých bohov prispôsobovala gréckej učenosti.
Ako dnes čítať pramene
Dochované texty prinášajú úskalia, ktoré je potrebné mať na pamäti. Žiadny z nich sa nedá presne datovať, hermetické a šalamúnovské texty sa po stáročia odpisovali a menili, kým vznikli ich najstaršie zachované rukopisy, a mená dekanov sa v nich líšia natoľko, že sa nedajú úhľadne priradiť k egyptským zoznamom. Gemy sa podľa štýlu datujú ľahšie, no ich presné použitie sa rekonštruuje iba z krátkych nápisov a niekoľkých literárnych zmienok. S istotou sa dá povedať, že v prvých storočiach n. l. existoval významný okruh predstáv, podľa ktorých tridsaťšesť dekanov vládlo častiam tela a obrazy, kamene, rastliny a mená dokázali ich vplyv spútať, a že táto viera stála na egyptskej teológii rovnako ako na gréckej astrológii. Je to kapitola z dejín toho, ako ľudia chápali chorobu, a nič z toho nemožno brať ako návod na jej liečbu.
Často kladené otázky
Čo je dekanová medicína?
Sústava predstáv z grécko-rímskeho obdobia so strediskom v Egypte, ktorá priraďovala každý z tridsiatich šiestich dekanov konkrétnej časti ľudského tela. Verilo sa, že každý dekan môže vo svojej zóne chorobu spôsobiť alebo vyliečiť, a ľudia hľadali ochranu v rytých kameňoch, rastlinách a menách príslušných mocností. Je to predmet historického bádania, nie spôsob liečby.
Čo je Posvätná kniha Hermova Asklépiovi?
Krátky grécky hermetický spis, ktorý uvádza tridsaťšesť dekanov s ich menami, podobami, časťami tela, ktorým vládnu, a s kameňom a rastlinou pre každý z nich, spolu s návodom na zhotovenie ochranného amuletu. Jeho datovanie je neisté, zvyčajne sa kladie do prvých storočí n. l., a po prvý raz ho v roku 1908 vydal Charles-Émile Ruelle.
Čo je melotézia?
Staroveká náuka, podľa ktorej časti tela zodpovedajú častiam neba. V zverokruhovej verzii vládne Baran hlave a Ryby chodidlám; v dekanovej verzii je rovnaké poradie zhora nadol rozdelené do tridsiatich šiestich zón. Spočíva na predstave, že človek je malý kozmos spojený sympatiou s veľkým vesmírom.
Čo je gema s Chnúbisom?
Rytý kameň z rímskeho obdobia zobrazujúci stočeného hada s levou hlavou, často korunovaného lúčmi a opatreného nápisom s menom Chnúbis alebo Chnúmis. Meno patrí dekanu a zvyčajne sa odvodzuje od egyptského dekanu Kenmet. Staroveké svedectvá a nápisy spájajú tieto gemy s ochranou žalúdka.
Čo povedal Galénos o dekanových amuletoch?
Vo svojom spise o jednoduchých liekoch Galénos poznamenáva, že kniha pripisovaná Nechepsovi odporúčala zelený jaspis s vyrytým hadom s lúčmi nosený na žalúdku. Píše, že takéto kamene sám vyskúšal a zistil, že pomáhajú aj bez rytiny. Je to zriedkavý prípad starovekého lekára, ktorý z vlastnej skúsenosti komentuje magický prostriedok, a odráža chápanie jeho doby, nie moderné dôkazy.
Ako sa dekany objavujú v Šalamúnovom testamente?
Ako tridsaťšesť duchov predvedených pred kráľa Šalamúna, ktorý ich ovláda prsteňom od archanjela Michaela. Nazývajú sa dekany zverokruhu a vládcovia sveta temnoty. Každý menuje chorobu, ktorú spôsobuje, počnúc bolesťami hlavy a postupne nadol po tele, a anjelské meno alebo písanú formulu, ktorá ho zaháňa.
Kedy bol Šalamúnov testament napísaný?
Presne to nikto nevie. Bádatelia kladú jeho vznik do obdobia od 1. do 5. storočia n. l. a dochované grécke rukopisy sú omnoho neskoršie a navzájom sa líšia. Jeho dnešná podoba je kresťanská, čerpá však zo židovských legiend o Šalamúnovej moci nad démonmi aj z egyptských a gréckych predstáv o dekanoch.
Čo Kelsos uviedol o dekanoch?
Filozof Kelsos v 2. storočí napísal, že Egypťania rozdeľovali ľudské telo medzi tridsaťšesť démonov alebo bohov vzduchu, z ktorých každý mal na starosti jednu časť, a že vzývanie ich mien liečilo chorobu príslušnej časti. Jeho kniha sa stratila, no Órigenes pasáž ocitoval v spise Proti Kelsovi, aby dokázal, že takéto mocnosti sú démoni.
Používali stredovekí lekári dekany?
Veľmi málo. Stredoveká latinská medicína si zachovala zverokruhovú melotéziu, zobrazovanú známym zverokruhovým človekom, podľa ktorého sa načasovávalo púšťanie žilou, a nie dekanovú schému s tridsiatimi šiestimi dielmi. Obrazy dekanov prežili hlavne v astrologickej mágii, u Abú Ma'šara, v Picatrixe a u neskorších renesančných autorov, kde slúžili ako talizmany bez presného priradenia k orgánom.
Je dekanová medicína platnou liečbou?
Nie. Je to historická sústava predstáv, ktorú skúmame pre to, čo vypovedá o starovekom náboženstve, astrológii a medicíne. Nič z týchto prameňov sa nesmie používať na určovanie diagnózy ani na liečbu chorôb a každý, kto má zdravotné ťažkosti, by sa mal obrátiť na kvalifikovaného lekára.
Najnovšie príspevky
Objavte starodávnu múdrosť tarotových kariet a odomknite tajomstvá svojej duchovnej cesty. Náš blog je vašou bránou k pochopeniu bohatej symboliky, významov a praktických aplikácií čítania tarotu.